Výtvarník Erik Šille: Bojujem sám so sebou

Ako si sa dostal k maľovaniu? Najprv si predsa študoval kamenosochárstvo.

Maľovaniu som sa venoval skôr, ale to ma v určitom veku prestalo baviť a začal som sa venovať bicím a punkovým kapelám. Dlho ma to bralo a viac-menej som sa potom znova vrátil k maľovaniu. Šiel som študovať kameňosochárstvo. Keď som robil tú sochu, tak som prišiel na to, že to je najhoršia robota v rámci špiny a záťaže a to moje idealizovanie bolo premrštené. Si vonku v teréne, chodíš do lomu, si zanesený, stále od prachu.. Začal som im závidieť pokoj a intimitu maliarom. Som hrozný individualista. Kamenosochárstvo mnohokrát vyžaduje spoluprácu a kolektívnu robotu pri príprave vecí. Lákal ma ten intímnejši svet atelieru. Bolo tam však riziko a všetci mi hovorili, že zo sochy ma nezoberú na maľbu. Bolo veľkým šťastím, že ma zobrali na všetky školy kam som sa hlásil. Som ohromne rád, že som sa takto rozhodol. Jednak nie je doba ani spoločnosť na to pripravená, aby sa socha takto realizovala. Maľba nie je tak náročná na materiál a priestory. Vrátil som sa k maľbe kvôli tomu, že ma baví, že môžem ísť so svojim materiálom niekam na chatu a nemusím byť uviazaný na nejaký priestor kde tie šutre mám.

Vyrastal som na komiksoch. Mám rád príbehy. Aj v maľbe mám rád príbehy, tie sa viažu na nejaké postavičky a ľudia sa s tým lepšie stotožňujú a vedia si preinterpretovať obrazy vďaka tomu, že vedia čítať komiksy. Mnoho ľudí nevie čítať obrazy a tá ikonografia je pre nich nečitateľná. Ak nemáš kontext, tak nevieš prečítať ani obrazy. O tom je celý stredovek a všetky maľby, ktoré sú napríklad v kostoloch. Totiž nemyslím si ,že obraz je len zážitkom z pozerania,ale aj nositeľ názoru.

Mne to príde úplne prirodzené malovať pestro a nedržať sa farebnosti obrazov plných obyvačiek, ktoré sú plné nahnedlých patlanín. A ten jazyk komiksu prišiel práve preto, že je čitateľnejší. Niekde som sa tam vykryštalizoval. Nebolo to hneď. Nebavilo by ma venoať sa tradičným krajinkám a portrétom. Ich funkcia po vyniku fotky úplne zanikla.

Vďaka tomu si možno zaujímavý  pre mladšiu generáciu, ktorá  tomuto štýlu rozumie viac ako tým  „hnedým“ maliarom, ktorých si spomínal. Veľa  ľudí v mojom okolí Ťa pozná, pritom iných výtvarníkov nepozná, takže asi sa ti darí.

Asi áno. Včera sa mi stala zázračná  vec. Asi najväčší úspech môjho života. Americké vydavateľstvo z Miami, ktoré vydáva Artnow – publikácie, ktoré mapujú súčasných autorov. Zaradili má do publikácie European new faces, ktorá vyjde budúci rok. Neviem odkiaľ na mňa prišli.

Keď si maliar tak s tými obrázkami nevystupuješ, idú mimo teba. Nie je to ako keď si herec. Prekvapuje ma, keď ma niekto stretne a chce sa zoznámiť, ale neprikladám tomu veľký význam, každopádne som rád.

Veľmi si to cením. Mohol som dopadnúť  úplne inak a skončiť niekde v reklamnej agentúre. Nezenevažujem reklamky, akurát nie sú uplne pre mňa.Po škole som už mal nábeh a robil som niekoľko sto billboardov pre veľa reklamiek. Teraz som veľmi rád, že nič z toho nemusím robiť, ale nie je to také jednoduché. Baviť sa v tomto regióne alebo v tomto štáte o tom či sa ti darí v maľbe je veľmi tenký ľad a ja len vďaka tomu, že sú Česi, Rakúšania a Nemci, ktorí prejavujú záujem, tak vďaka tomu žijem. Keby neboli českí zberatelia, tak sa zosypem v tom zmysle, že by som sa nemohol plynule venovať každodenne ateliéru.

Rozumejú  ľudia na Slovensku umeniu? Neskĺzne to potom k názorom, že „áno bola tá výstava pekná“ a to je celé? Dokážeš vyprovokovať nejaké reakcie?

Nie je to futbal. (smiech) Slováci určite nechodia do galérií. O tom som hlboko presvedčený. Všade inde na svete ľudia chodia do galérií a vo veľkom počte. Na Slovensku poznám štyri galérie, ktoré sa dajú nazvať galériou. Ani v Bratislave nie je normálna galéria. Nie je to ,ale len problém ľudí. Ja by som tiež nechodil niekam, kde ma to nebaví. Je to problém galéristov. Doteraz to brali ako nejakú tabuľkovú prácu a neberú to nejako manažérsky.

Som rád, že prilákam ľudí  do galérií. Keď vystavujem, tak mi hovoria, že prišlo omnoho viac ľudí ako obvykle. Je veľký rozdiel medzi Bratislavou a Brnom. Na otvorenie v Brne prišlo okolo 400 ľudí. Myslím, že výmenou generácii sa to trošku mení. Mám taký pocit, že ľudia majú viac času na kultúru a ten defekt, ktorý zdedili naši rodičia po roku 1989, sa pomaličky vyprázdňuje.

Výstavy sú  väčšinou zadarmo. Ale vo všeobecnosti môže byť  problém aj v tom, že divadlá a kino sú príliš drahé, hlavne pre študentov.

Určite. Možno aj tým. Najdôležitejšie pre mňa na výtvarnom umení je, že si vyprofiluješ autorov, ktorých máš rád. Nie len kvôli vizuálu, ale aj kvôli tomu, čo prezentujú. Keď prídem na nejakú kapelu tak ma zaujíma ako hrajú, ale mnohým odpustím, že nevedia hrať ako iná kapela, pretože sú nosičmi nejakého názoru alebo idei.

Mnoho ľudí nedokáže čítať,  že výtvarník má svoj názor a že patrí do nejakej subkultúry. Ľudia čítajú časopisy, kde bulvárni novinári píšu ako dokáže niekto v base urobiť z chleba Titanik. Toto je pre ľudí oveľa zaujímavejšie ako keby si mali vybrať vlastných autorov ako napríklad Ondák, Csudai, Fischer, Koller,Ondreička,Lehotská… Každý rok vyjdú dvaja alebo traja dobrí maliari z univerzity a zapadnú prachom. Venujú sa tomu, či je na etikete dobré áčko alebo éčko. Istým spôsobom je to aj vec kultúry a spoločnosti.

Ešte sa vrátim k tým výstavám. Máš ich za sebou niekoľko desiatok. Čo považuješ za svoj najväčší úspech?

Asi včerajší e-mail, že ma zaradili do tej rubriky nové tváre výtvarného umenia. Najväčší  úspech je asi to, že môžem robiť to, čo robím a že som si v istom veku dokázal zmerať akú hodnotu má toto pre mňa. Som pomerne lenivý človek. Som rád, že som nezaspal, že som našiel v sebe vôľu. Dnes môžem robiť tak, že si nenechám rozprávať čo budem robiť a že nemusím zobrať objednávku. Mohlo to byť úplne inak. Teraz som tri týždne nič nerobil, tak ma to desí či som nezaspal na vavrínoch. Oddýchnuť si asi nedokážem a do hrobu pôjdem pravdepodobne schátralý. (smiech)

Je možné  vôbec umenie hodnotiť objektívne?

Asi nie… Alebo áno? To je ťažká otázka. Myslím, že v umení neexistuje nejaká demokracia,všobecná pravda, že čo je pekné a dobré. Slovo „umenie“ je zvláštna vec. Je tu istá poloha , ktorá sa vyťahuje k materiálnosrti, potom čisto konceptuaálna poloha.Ja hovorím, že sa venujem výtvarnému umeniu. Keby som položil otázku sto ľuďom, že čo sa im páči, tak by to bolo absolútne likvidačné. Existuje toľko názorových polí, na ktorých sa to zobrazuje, že na to neviem odpovedať.

Asi to nie je o vyhrávaní a peniazoch.

Nie, určite nie, ale o peniazoch to určite niekde bude ako akákoľvek iná robota. Maľba je hrozne náročná vec. Hlavne materiálovo. Jeden obraz a vôbec aby si si priestor zaplatil určite potrebujem peniaze. Keby som nemal peniaze tak musím robiť veci, ktoré by ľudia odo mňa očakávali. Snažím sa byť revoltou, byť v tomto nekompromisný. Peniaze ma chránia na to, aby som to mohol robiť takto. Nie je to o peniazoch. Robil som to keď som nemal nič. Ani teraz nemám nič. Pomaličky sa mi to vracia a ohodnocuje sa to. Znie to ako klišé, ale je to o vášni. Jedna vec je vedieť maľovať, ale vedieť čo maľovať a prečo to chcem maľovať a sám pred sebou si to vysvetliť a ohodnotiť… To je asi ten základ – vášeň a rozhodnutie.

U mňa veľmi funguje „nasratosť“. Je to úplne najväčší hybný motor, ktorý ma k maľovaniu motivuje. Keby som sa mal veľmi dobre a žil v Švajčiarsku, tak by som možno robil veľmi plytké maľby. To, čo snažím robiť, je presne tá „nasratosť“ z tej doby a zo všetkého. Som veľmi rád, že obraz, na rozdiel od iných médií, nesie dlhodobo svoj názor.

Majú  ľudia záujem kupovať si obrazy?

Na Slovensku sa minulý rok cez aukčné spoločnosti predalo za myslím, že 2,5 miliónov korún na umenie, kým v Českej republike to bolo 24,5 miliónov. Keby sme to porovnali v prípade kupovania áut tak sme podobní. Na Slovensku je veľmi málo ľudí, ktorí sa tomu venujú. Aj tí, čo sa tomu venujú, si robia zbierku a že nemajú od teba jeden obraz ale už šiesty kus. Keby som to mal zrovnať, tak mám väčšinu vecí v Česku. Ale aj to sa mení. Ľudia sa celkovo menia. Nájdu sa ľudia, ktorí ti vedia ohodnotiť robotu. Aj ľudia, ktorí majú peniaze, si radšej kúpia niečo iné, pýšia sa hlúpymi sochami s fontánkami, delfínmi a takým nejakým podnikateľským barokom.

Už  si namaľoval niekedy niečo, o čom si si povedal, že „tak toto nie je na predaj“?

Áno, ale nakoniec som to vždy predal. (smiech) Namaľoval som jeden obraz a prihlásil som ho na súťaž a zhodou okolností som tú súťaž vyhral. Maľoval som ho s tým, že to bude výsostne môj obraz, ale keďže som vyhral, bol som nútený ho tam nechať. Teraz robím napríklad na jednom obrázku, o ktorom som si tiež povedal, že si ho nechám. Prejavila oň práve istá galéria záujem ,čo ma teší, pretože viem, že ho uvidí oveľa viac ľudí, ako keby ho mal niekto doma v obývačke.

Svoje umenie prenášaš  aj na ulice. Počul som, že rád lepíš nálepky.

Už ani nie. Robil som to veľmi veľa. Celú Bratislavu som kedysi polepil. Vystupoval som pod menom Otex a Owad. Trošku som sa nudil a zdalo sa mi, že ľudia nechodia do galérii. Zdalo sa mi, že je prirodzené ísť ukázať to do ulíc. Vyšli určite stovky nálepiek. Keď moji priatelia niekam cestovali, vždy som im to nechával a prosil ich, nech to dajú niekam na záchod. Bol som polepený po celom svete. Myslel som na  to, že by som sa vrátil. Málokto má možnosť prejavovať svoj názor. Chcel som robiť nejaké veľké veci na starých mostoch v Bratislave. Chcel som byť trošku politický a trošku reagovať na katastrofálnu situáciu na Slovensku. Prišlo mi to však, že to skĺza do karikatúry a do niečoho prvoplánového a to ma desí. Páči sa mi napríklad Shooty, ktorý nie je prvoplánový a urobí z toho humor. Ja nemám túto vlastnosť. Skĺznem k veľkej kritike a som veľmi agresívny. Vadila mi na tom tá vulgárnosť, takže som od toho nejako upustil. V Brne som v rámci výstavy Transformace umenia 1989-2009 a tam ma zavolal Vladimír Beskid či by som nepolepil galériu. Lepil som tam dosť agresívne veci s takými ovečkami, ktoré serú fašistické vlajky. Baví ma ten esprit ilegality a niečoho provokujúceho. Vravím si, že buď sa do toho ešte párkrát pustím alebo už na to nebudem mať vek a odhodlanie.

Priznám sa, že si ťa neviem vôbec predstaviť  ako ideš niekde v kapucni nočnou Bratislavou. Už si utekal pred policajtmi?

Áno, ale nie kvôli tomuto. V mojom živote som veľa utekal pred policajtmi za svojich punkových čias. Veľmi často som utekal aj pred skinheadmi. Bol som trošku taký zmrd. Vždy som bol proti niečomu. Dodnes mi to názorovo ostalo. Som silne antifašizujúco ladený, neznášam nacionalizmus. Desí ma, že vo vláde existujú také hovädá a že ich ľudia volia. Je to zvláštne, že nenávisť proti nenávisti, ale veľmi fandím všetkým osobám s antifašisticky ladeným.

Streetart sa dostáva do menších miest ako Rožňava postupne. Registruješ  to, čo je v Drázuse?

Ohromne sa mi to páči. Som veľmi rád, že to mesto zlegalizovalo. V Ríme ma desí každý streatart a každý grafit, pretože som „napichaný“ z tej histórie. Všade, kde mi žijeme, v týchto postkomunistických krajinách, medzi panelom, to mám veľmi rád.  Naši rodičia boli zvyknutí napríklad na také veci ako „Vajco 365, Brno“ a každý chlap, ktorý išiel na vojnu túto blbosť urobil. Páči sa mi streetart, ktorý je spojený s vtipom. Preto mám rád Banksyho, ktorý je už klišoidne známy. Dostal sa napríklad do prvej stovky umelcov 20. storočia, ktorí najviac pohli so zmýšľaním ľudí. Všetko má však svoju medzu. Mám rád len dobrú maľbu a rovnako aj dobrý streetart. Dnes ráno keď som venčil psa, uvidel som na Juhu (pozn.red.: sídlisko v meste Rožňava) jeden strašný graffity a povedal si, že je to katastrofa, ale to nevadí, pretože každý niekde začínal.

Veľa  ľudí nad tým však krúti hlavou.