“Umelecký” zážitok

Rozhodla som sa zájsť do divadla. Do nášho mesta prišli umelci z „Blavy“ a Prahy, tak som si povedala, to nebýva u nás každý deň a obetovala posledných 10 euro, čo som mala v peňaženke. Kultúra je kultúra.

Vytriezvenie prišlo hneď vzápätí, keď sa na javisku objavil Marián Miezga a Tatiana Vilhelmová – dve a jediné postavy predstavenia hry Alexeja Gelmana, Zhasněte lampiony. Hra bez hlbšej myšlienky, plná primitívnych vulgarizmov a sexistických narážok. Nie som žiaden puritán a som presvedčená, že vulgárnosť ako prejav môže mať svoje miesto v umení. Nesmie však byť prvotná a bezcieľna ako v tomto prípade.
Položila som si otázku, prečo umelci z Bratislavy a Prahy, vždy keď výjdu za vidieckym publikom, alebo publikom menších provinčných miest, myslia si, že my tu snáď ešte žijeme na stromoch a strávime v podstate všetko čo nám ponúknu. Aj to, za čo by ich v domovských divadlách prinajmenšom vypískali. Pohoršenie dávali diváci najavo počas hry svojimi poznámkami. Po jej skončení však ako jeden muž vstali a v stoji ponúkli svoje standing ovation. Umelcov tak len utvrdili v správnom dramaturgickom počine. Ja jediná som zostala sedieť. Premýšľala som, ako by sa asi cítili umelci z Prahy a Bratislavy, keď by po ich výstúpení nastalo v sále hrobové ticho. Museli by prinajmenšom premýšľať. Možno aj nad tým, ako nabudúce prísť s nejakým ťažším kusom. Pretože aj „provinčné“ publikum má svoju úroveň a kvalitu. Do Ružomberka sa Miezga a Vilhemová určite radi vrátia. Dav, ktorý sedel v ten večer v hľadisku dobre zaplatil. Umelci odišli s plnými vreckami. Divák v ten večer s prázdnym vnútrom a poniektorí aj s prázdnou peňaženkou.

Nech žijú provinčné mestá. Nech žijú bratislavskí a pražskí umelci, ktorí si vďaka nim dokazujú, čo všetko ešte môžu. A to sa za divákmi zatiaľ vybrali len oni. Čo s týmto davom urobia politici, uvidíme už o mesiac vo voľbách. Zrno by nám dovtedy mohlo vydržať…

Klára Ward | 5.5.2010