Robotník si zaslúži svoju mzdu

Robotník si zaslúži svoju mzdu, ako to dnes naznačuje aj Ježiš. Mali by sme si však dávať pozor, aby neboli z nás len darmožráči, ktorí budú využívať duchovné záležitosti a neznalosť ľudí na vlastné obohacovanie a výhody.
V jednej obci chodil pravidelne kňaz v období januára, tak ako je to zvykom, posviacať ľuďom domy. Prišiel si tak každý rok v prepočte  na niekoľko stoviek euro, ktoré mu vďační veriaci dávali za jeho službu. Keď z dediny kňaz odišiel a prišiel nový, prestal chodiť po domoch. Ľuďom v kostole ponúkol svätenú vodu a posvätenú kriedu, ktorými si zadarmo mohli urobiť to isté, čo dostávali dovtedy od kňaza za peniaze. Paradoxne, ľudia gesto nového kňaza odmietli a dodnes sa im cnie za tým, ako si za službu, tak ako boli na to roky zvyknutí, pekne zaplatili.
Za peniaze sa dá kúpiť veľa. Ale určite nie všetko. U Boha nám našťastie nepomôžu. A budeme sa jedného dňa, my kňazi pred Bohom zodpovedať, na čo všetko sme ľudí za dve tisícročia existencie kresťanstva naučili.
Zaujalo ma, keď nedávno prišla za mnou rodina, ktorej zomrel otec. A kňaz, odkiaľ pochádzali, im odmietol vyslúžiť svätú omšu. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že nebožtík nechodil do kostola. Zostal som zarazený. V duchu som si kládol otázku: Kto nám dal právo rozhodovať, komu áno a komu nie? Katechizmus katolíckej cirkvi nás nabáda modliť sa zomrelých a prinášať za nich obetu svätej omše. Katechizmus nehovorí o žiadnych obmedzeniach. Ani nemôže, lebo matka Cirkev vo svojej múdrosti o nikom v doterajšej histórii nepovedala, že je zatratený. Preto je dôležité sa za mŕtvych modliť. To len my sme si zvykli, že tí z nás, ktorí chodia pravidelne do kostola, majú nárok na akýsi pohreb 1. kategórie. Pomôže nám však aj pred Bohom? Nepotrebuje viac obetu svätej omše ten, kto bol za života onou, Ježišom popisovanou stratenou ovcou? Slúžiť svätú omšu za zomrelých nie je ľubovôľou kňaza, je to našou svätou povinnosťou! Aby sme jedného dňa, počas očistca, nemuseli slúžiť najsvätejšiu obetu za všetkých tých, ktorým sme ju odopreli.
Pre Krista nebol nikto dosť zlí na to, aby mu odmietol dať svoju lásku. Prečo sme my iní? Prečo máme potrebu rozhodovať o tom, čo nám v podstate ani nepatrí? Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych za každého jedného z nás. Dávajme si preto pozor, aby sme nad nikým nelámali pomyselnú palicu, ale dopriali každému to, čo doprajeme sebe. Boh nás bude jedného dňa súdiť z lásky. Odoprieť človeku tú Božiu, je jedným z najťažších, do neba volajúcich hriechov. Naša láska a odpustenie budú jedného dňa, pri osobnom súde meradlom , podľa ktorého bude merať aj Boh. Denne ho o to napokon prosíme, keď sa modlíme Otče náš. Nezabudnime na to, keď budeme mať raz opäť potrebu, ako „prvoľavicoví“ katolíci, ukázať prstom na niekoho, kto je podľa nás menej dobrý, menej nábožný a menej svätý, ako my sami.    

Karol Lovaš | 4.7.2010 | Prečítané 983-krát