Režisér Eduard Grečner: Kultúra padla za obeť revolúcii

ROZHOVOR – Eduard Grečner hovorí o úpadku slovenskej kinematografie po nežnej revolúcii a aj o tom, prečo v komunistickom Československu nemohol dvadsať rokov vykonávať svoje povolanie. S režisérom filmového spracovania Chrobákovej klasiky Drak sa vracia sme sa porozprávali v bratislavskom vysokoškolskom klube Elam.

Eduard Grečner

Eduard Grečner (21.09.1931, Kopčany) je slovenský režisér, ktorý počas svojho života natočil 7 filmov. Najväčší úspech dosiahol v šesťdesiatych rokoch, kedy sa zviditeľnil filmami Každý týždeň sedem dní (1964), Nylonový mesiac (1965) a Drak sa vracia (1967). V roku 1971 bol komunistickou mocou zakázaný a až do pádu režimu nemohol tvoriť. Medzičasom pracoval v pozícii dabingového režiséra a písal scenáre. V deväťdesiatych rokoch sa mu podaril návrat na filmovú scénu – Pozemský nepokoj (1993), aby vo svojom poslednom počine opäť siahol po diele Dobroslava Chrobáka – Jaškov sen (1996). V roku 2004 literárne debutoval básnickou zbierkou Absolútna žena.

Patríte k staršej generácii slovenských režisérov. Aký je váš pohľad na súčasný stav slovenskej kinematografie?

Som veľmi potešený, že naša kinematografia v posledných rokoch ako Fénix vstáva z popola. Prevrat, ktorý sme vyprovokovali a zažili, pripravil slovenskú kinematografiu o šancu kontinuálne pokračovať. Zdá sa však, že talent mladých ľudí prelomil prekážky. Natočilo sa veľmi veľa dobrých dokumentárnych filmov a aj hrané filmy začínajú mať svoju úroveň.

Máte pocit, že nežná revolúcia uškodila slovenskému filmu?

Slovenskému filmu neuškodila, ale uškodila slovenskej kinematografii. Slovenský film znamená nadanie tvorcov, ale slovenská kinematografia predstavuje inštitúcie, ktoré umožňujú, aby tie talenty aj mohli niečo vykonať. V tomto zmysle revolúcia kinematografii uškodila, ale napokon každá revolúcia má svoje obete. Je však veľmi zlé, keď sa obeťou stane kultúra. Životaschopnosť národa aj kultúry sa pozná podľa toho, že sa nedá umlčať. Nás sa snažili umlčať 40 rokov inými metódami – nie kapitálom, ale ideológiou. Napriek tomu sme sa nevzdávali a ja verím, že ani súčasná mladá generácia sa nenechá umlčať a že si nájde spôsob, ako svoj talent uplatniť.

"Keďže som odmietol podpísať nejaké papiere a deklarácie, dostal som na 20 rokov zákaz nakrúcať."

V šesťdesiatych rokoch ste sa snažili vykľučkovať zo schematizmu, ktorý bol v Československu v každom odvetví kultúry predpísaný. Debutovali ste filmami Každý týždeň sedem dní a Nylonový mesiac. Ste spokojný s výpovednou hodnotou týchto filmov?

S odstupom času by som povedal, že som spokojný, pretože každý z nich zachytil určitú etapu a keď som to premietal po 40 rokoch, zistil som, že tieto filmy stále majú odozvu. Mnohé prvky, o ktorých som ani nevedel, že sú súčasťou filmu, sa zrazu stali dominujúcimi. Filmy reflektujú obraz a problémy doby, hoci ja som ich samozrejme netočil so zámerom zobraziť problémy doby. Každý film je tak trochu dokumentárny a aj vďaka tomu podali celkom slušnú výpoveď o stave vtedajšej študentskej generácie. V oboch filmoch sa prejavuje generačný problém a ja som sa vždy snažil mladú generáciu skôr podporovať, čo robím dodnes.

Do akej miery sa mohol režisér slobodne prejaviť v atmosfére komunizmu?

Záviselo to od individuálneho postoja režiséra ku komunizmu. Boli dve možnosti. Mohli ste sa podlizovať, rýchlo zbohatnúť a dostať titul zaslúžilého umelca. Druhou možnosťou bolo ísť za svojím snom a svojou predstavou umenia a potom musíte riskovať, že tá cesta bude krivolaká, ale vždy sa dá nájsť spôsob ako sa prejaviť a pritom nebyť otrokom komunistického režimu. Nikdy som nebol členom žiadnej strany a predsa len sa mi podarilo nakrútiť filmy. Po okupácii v roku 1968 začala byť represia bohužiaľ taká silná, že už nepomáhalo nič. Keďže som odmietol podpísať nejaké papiere a deklarácie, dostal som na 20 rokov zákaz nakrúcať. Pri filme som zostal, hoci len v pozícii dabingového režiséra.

Ako ste sa cítili v momente, keď ste sa dozvedeli, že ste dostali 20-ročný zákaz tvorby? Čo napadne človeka s vyštudovanou filmovou školou, ktorý sa nemôže venovať svojmu remeslu?

Sú to veľmi ťažké chvíle, ba v živote človeka priam kritické. Ja som nevedel, že to bude trvať dvadsať rokov. Keby to viem, možno by som sa inak zachoval. Myslel som si, že to bude len dočasné a situácia sa umúdri. Vždy bolo možné v úvodzovkách vyspovedať sa z hriechov, povedať, že už budem spolupracovať a mohol by som nakrúcať. To sa mi však priečilo, nebol som stavaný na to, aby som vedel klamať. Mojim životným krédom bolo: Nakrúcať pravdu a hovoriť pravdu.

Vašim vrcholným dielom Drak sa vracia ste ako režisér získali veľmi slušný kredit. Neuvažovali ste nad emigráciou do zahraničia?

Už som mal dokonca aj miesto v kanadskej televízii, ktoré som si však nevybavoval sám. Vybavil mi ho môj priateľ Stano Barabáš, ktorý emigroval a chcel aby sme odišli obidvaja, no ja som to nedokázal. Mal som doma rodinu a navyše som tak zrastený so slovenskou kultúrou, že si neviem predstaviť, čo by som v cudzine nakrúcal. Stano bol trochu viac orientovaný do sveta, podarilo sa mu natočiť veľa filmov na západe. Ja mu emigráciu nezazlievam a on ani mne nezazlieval, že som emigráciu odmietol. Zostali sme priateľmi.

Emigráciou sa vám mohli otvoriť veľké možnosti. Zostal ešte nejaký nenaplnený filmársky sen, ktorý ste si nestihli splniť?

Tých je veľmi veľa. V dobe, keď som nemohol nakrúcať, som písal aspoň scenáre, aby som sa celkom nezbláznil. Prišiel prevrat, scenáre neboli a ja som mal pripravených 9 scenárov. Pozemský nepokoj som hneď aj nakrútil, pretože som ho mal kompletne napísaný . Hoci písať scenáre je ako lízať med cez sklo, predsa len je to filmárčina. Tie scenáre ma držali nad vodou, veď ja som kvôli duševnému zdraviu už ani nechodil do kina. Nevedel som sa ani pozerať na film, ktorý natočil niekto druhý. Všetko zlé, je však na niečo dobré. Začal som pracovať v dabingu a získal som tam takú veľkú prax, že ešte aj teraz, keď som na dôchodku ma zamestnávajú, pretože som najskúsenejší dabingový režisér. Paradoxne za to vďačím tomu 20 – ročnému zákazu.

pošli na vybrali.sme.sk Ak sa Vám článok páčil, podporte ho na vybrali.sme.sk!