Právny štát nebude a basta!

Keď Róbert Fico ešte z opozičných lavíc vykrikoval, že „Slovensko nie je právny štát“, len málokto tušil, že to nebola výčitka, ale želanie. Spôsob, akým tento výrok počas štyroch rokov jeho vlády nadobúdal pravdivú hodnotu, je oknom do duše jeho tvorcu.

Ficove výkriky o stave slovenskej justície pripomínajú povestný príbeh o mládencovi, ktorý večne kričal „Vlk!“ a keď vlk naozaj prišiel, už tomu nikto neveril. Aj takto sa dá dostať justícia na úplné dno bez väčšieho odporu verejnosti, či intelektuálnych elít. Netvrdím, že deštrukcia justície bola priamo programovým cieľom tejto vlády, svedčí to skôr o chápaní politiky súčasnými mocipánmi. Rozdeliť si korisť a hľadieť si len do svojho taniera.

Ako to so spravodlivosťou a právnym štátom bude pod vedením Róberta Fica vyzerať a kde skončia jeho predvolebné reči bolo zrejmé už výberom vládnych partnerov. Naviac fakt, že ochranu spravodlivosti dal Fico pokojne do rúk persónam, ktoré priamo zosobňujú tie najväčšie skrivodlivosti, aké sa tu od novembra 1989 udiali, bola už len čerešnička na koaličnej torte. Počas tejto vlády sa otriasal právny štát v základoch z dvoch dôvodov. Po prvé šlo o ovládnutie rezortu ľuďmi, ktorí mali a majú pochybné úmysly a po druhé o legislatívnu činnosť koaličnej väčšiny, ktorá situáciu nielenže nezlepšovala, ale priamo bránila snahám meniť veci k lepšiemu, alebo aspoň zachovať status quo.

Vymenovaním Štefana Harabina bolo zrejmé, že dianie v justícii tu bude ovplyvňovať nie malá časť sudcovského stavu, ktorý bol brzdou demokratického progresu v justícii už od novembra 1989. Napojenie na HZDS tu vôbec nie je náhodné. Premrhaná šanca zbaviť sa začiatkom 90.-tych rokov komunizmom poznačených „elít“ v talároch sa ukazuje byť kľúčová. Tieto kruhy nestrácajú svoj vplyv ani dvadsať rokov po novembri a zdá sa, že počas dvoch dzurindových vlád, kedy sa personálnemu obsadeniu súdov neprikladala až taká dôležitosť boli títo ľudia takpovediac „zakonzervovaní“. Preberať sa začali až nástupom „starých časov“ a príchodom harabinovcov na ministerstvo spravodlivosti.

Vrcholom ľadovca bolo, ako urážlivo dvaja nominanti HZDS na ministerskom poste preskakovali zo sudcovskej do exekutívnej funkcie a späť a pomedzi to stihli meniť justíciu na svoj obludný obraz. Dôkaz, že Harabin, či Petríková vo vláde nezastupovali záujmy občanov, ale záujmy bohvieakých pofidérnych skupín je aj v snahách obmedziť právomoci Špeciálneho súdu ako takmer nedotknuteľného prvku v sústave súdov, či žaloba samotnej ministerky na SR, ktorá ju vraj ako sudkyňu diskriminovala. Schizofrenickú pozíciu v ktorej sa tak Petríková ocitla, je ťažké si predstaviť.

Nemenej dôležitým prvkom deštrukcie právneho štátu za posledné štyri roky boli aj legislatívne počiny vládneho zoskupenia. Mantra čo najrýchlejšieho dokončenia diaľnic spôsobila prijatie vyvlastňovacích noriem, len ťažko kompatibilných s Ústavou SR. Taktiež zásahy do vlastníckych práv, ktorými vláda zaútočila na zdravotné poisťovne, nie sú zatiaľ vyhlásené za protiústavné len vďaka lokajskému postaveniu Ústavného súdu, ktorý len odďaľuje nevyhnutné. Celkovo garancie a vymožiteľnosť práv dokresľuje aj prípad podozrivého teroristu Labsího, ktorého vyhostením vláda nielenže porušila jeho ústavné práva, ale aj niekoľko medzinárodných dohovorov a to všetko s dôvetkom, že je si toho vedomá. Takéto hazardovanie s ústavnosťou a zákonnosťou tu nebolo od mečiarovských 90.-tych rokov. Vo všeobecnosti legislatívnu prácu parlamentu dokumentuje posledný projekt Transparency International Slovensko, ktorý hodnotil poslancov na základe ich hlasovaní v oblasti boja proti korupcii. Nič svetoborné sa nezistilo. Koaličný poslanci bránili svoje pozície statočne. Ich protikorupčné iniciatívy obyčajne končili pri hlasovacích zariadeniach.

Týmito riadkami nechcem tvrdiť, že počas minulej garnitúry rezort spravodlivosti fungoval bez väčších problémov. Z hľadiska možností, ktoré exekutíva má a ústavných mantinelov, ktoré tretí pilier moci od zásahov vlády chránia, sa však urobilo mnoho. Je pravda, že diagnóza stanovená predošlým ministrom Lipšicom bola oveľa miernejšia ako si to situácia vyžadovala, ale pohnútky celý systém zreformovať a čo možno najviac autonomizovať boli nepopierateľné.

Ak tu niekto demontoval právny štát, tak obskúrne figúrky, ktoré sa reinkarnovali vďaka myšlienkovým vzorcom fungujúcim posledné štyri roky. Niektorí sudcovia si začali budovať svoj vlastný štát v štáte a sústava súdov nestranným pozorovateľom pripadá ako riadená eseročka na žmýkanie štátneho rozpočtu (žaloby sudcov za diskrimináciu), či médií (miliónové spory politikov a sudcov s médiami). Nehovoriac o rozhodnutiach, či procesných pochybeniach vďaka ktorým sa dostávajú na slobodu aj tí najnebezpečnejší hrdlorezi.

Používanie disciplinárnych konaní a postihov ako bežnú prax v boji s názorovými oponentmi a zatváranie si očí pred nebývalým morálnym úpadkom sudcovského stavu, aj to patrí do odpočtu tejto vlády na poli spravodlivosti. Ako vidíme, Ficov právny štát má rovnako hlinené nohy ako ten sociálny, už sa ostáva len pýtať ktorý padne skôr.