Nedeľná polievka

Náš Boh nás však pozná. A napriek všetkému nám hovorí: „Poď za mnou!“ Nech by sme urobili čokoľvek, nikdy nie sme dosť „zlí“ pre svojho Boha. Naopak, čím sa cez hriech viac od neho vzďaľujme, tým sme mu bližšie. Ježišovi ide o jediné. Aby sme boli s ním vo vzťahu a skrze neho aby sme boli vo vzťahu aj s našim nebeským Otcom. Preto nás naučil modliť sa. Nie je to vypĺňanie voľného času. Je to rozhovor. Najintímnejší prejav vzťahu medzi človekom a Bohom. Aby človek nezabudol kým je a kam smeruje.

Aby sme si uvedomili, že nie sme „pupkom“ sveta. Že naše vlastné „Ja“ nás nedokáže urobiť dokonale šťastnými. Že to dokáže len „Ty“ toho druhého. O tom sú aj posledné týždne a mesiace na Slovensku, kedy nás sužujú povodne. Povodne nie sú o trestajúcom Bohu, ale o Bohu ktorý hľadá človeka. A chce aby sme ho hľadali aj my. Boh chce, aby znovu našiel človek človeka, sused suseda, ktorého možno pre veľký múr svojho domu doteraz nevidel, alebo prehliadal.

Skúsme vidieť Božiu ruku aj keď trpíme. Tá ruka nás nechce tlačiť pod hladinu. Chce, aby sme sa jej chytili, lebo ona nás potiahne. Božia ruka má neraz podobu ruky človeka. Urobme si z toho druhého priateľa. Život bez priateľov nie je životom. A samota, to je skutočný trest, ktorý často dobrovoľne na seba berieme a dobrovoľne v ňom zotrvávame.

Čo sa nám ešte musí v živote prihodiť, aby nás Boh presvedčil, že sa navzájom potrebujeme? Aby nebol človek človeku vlkom, ale priateľom? Aby človek hľadal Boha, tak ako Boh hľadá človeka?

V jednom kláštore mali vždy cez víkend zvyk, že na vrátnici sedel jeden z bratov a čakal na prípadnú návštevu. A tak raz zabúchala na dvere kláštora bezdomovkyňa. „Prineste mi prosím polievku, som veľmi hladná.“ Brat vstal a priniesol jej tanier teplej polievky. Keď ju návšteva dojedla, z plného hrdla začala spievať. „Choďte do kuchyne a povedzte kuchárovi, že navaril takú dobrú polievku, že aj bezdomovkyňu rozospievala. Bola som však aj v susednom kláštore. Poprosila som ich o pohár čaju. Začali sa ma pýtať, že prečo takto žijem, že sa určite málo modlím, že ma takto Boh trestá za môj život. Po asi 10 minútach výčitiek mi napokon priniesli pohár čaju. Priznám sa, vôbec mi nechutil, na rozdiel od vašej polievky. Pochopila som ale, že do konca sveta budú kláštory a chudobní ľudia, aby ste vy, mohli robiť dobré skutky. Nie my potrebujeme vás. Boh nám vie pomôcť aj bez vás. To vám nevie pomôcť bez nás,“ povedala nedeľná návšteva a odišla.

Dávajme si pozor, keď sa navzájom počúvame. Je dôležité podať pohár čaju, ak nás niekto prosí o čaj a podať polievku, ak nás niekto žiada o polievku. Lebo ani nám Boh neponúka výčitky, keď ho prosíme o pomoc. Počúvajme sa navzájom, keď chceme byť počúvaní svojim Bohom.  „Líšky majú svoje skrýše, a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť.“ Tieto slová nášho Pána sú určené nielen pre bratov Židov, ale aj pre nás, kresťanov 21. storočia. Pokiaľ budú na svete bezdomovci a chudáci, môžeme si byť istý, že dovtedy Boh hľadá človeka. Nezabudnime. Im vie pomôcť aj bez nás. To nám, nevie pomôcť bez nich.

http://lc.kbs.sk/?den=20100627

Karol Lovaš | 26.6.2010 | Prečítané 886-krát