Na druhej strane bol… Marko Škop

Pri pohľade na bilboard s tromi (ne)známymi postavami vždy pookrejem. Farára, starostu a miestneho aktivistu Fedora Vica si každý, kto videl film Osadné, nemohol neobľúbiť. Malí hrdinovia v nehrdinskom svete. Utopisticky bojujú proti veterným mlynom a v snahe zachrániť svoju obec vyrážajú do Bruselu. Talentovaný režisér Marko Škop vytiahol maličkú dedinu na východe Slovenska na svetlo sveta a v zahraničí s Osadným žne jeden úspech za druhým.

Marko Škop je scenárista, režisér a producent pochádzajúci z Prešova. Vyštudoval žurnalistiku na UK a dokumentárnu tvorbu na VŠMU. Režíroval filmy Slávnosť osamelej palmy, Iné svety či Osadné a ako producent sa podieľal na Slepých láskach.

Osadné, Slepé lásky, Ako sa varia dejiny… Slovenská kinematografia ako keby konečne vstávala z popola a začína sa presadzovať aj v zahraničí prostredníctvom vynikajúcich dokumentárnych filmov. Čomu to pripisuješ, že potápajúcu slovenskú loď naloženú pohyblivými obrázkami ťahajú na breh práve dokumenty a nie vysoko rozpočtové filmy ako Bathory či Jánošík?

Dobrý rozpočet je dôležitá súčasť výroby filmu, ale ani zďaleka nie je všetkým. Naše filmy sú hlavne úprimné autorské výpovede a to sa podľa mňa cení.

Ako, kedy a kde sa zrodila myšlienka natočiť film o Osadnom?

Videl som v televíznych správach reportáž z bruselského parlamentu, v ktorej starostovia slovenských dedín hovorili o tom, ako sa v hlavnom meste Európy cítia. Zistil som, že každý europoslanec môže ročne pozvať na exkurziu 100 ľudí a európskymi inštitúciami takto ročne prejde okolo 80 tisíc ľudí. Potom som začal hľadať obec so zaujímavými lokálnymi predstaviteľmi na takúto cestu a našiel som Osadné.

Aký bol tvoj hlavný tvorivý zámer pri tvorbe Osadného? Don quijotovská cesta trojice Mikuláško, Soroka, Vico je neuveriteľne zábavná a tragicky smutná zároveň…

Keď som prvý raz prišiel do Osadného, už riešili turistický chodník podporený eurofondami. Symbolický chodník Osadné – Brusel. To bol zámer, skonkretizovať a zobraziť tento chodník medzi malou a veľkou politikou.

Hlavná myšlienka filmu presahuje neveľké hranice Osadného a dá sa aplikovať na celé Slovensko, prípadne každý menší európsky národ…

Všetko je jedinečné a globálne zároveň. Starosta aj kňaz sú jedineční, téma snívania a boja za svoje sny je univerzálna, rovnako aj stret malého a veľkého sveta.

Ako vlastne vyzerá scenár k filmu, ktorý má otvorený koniec?

Skôr než scenár je to koncept, predstava o štruktúre a motívoch, ktoré v procese variujem podľa aktuálneho vývoja.

Do akej miery si musel postavy usmerňovať a dotvárať dialógy, aby na obraze vyzneli zábavnejšie?

Pri nakrúcaní sa samozrejme veľa opakovalo kvôli tomu, aby boli niektoré výpovede kratšie, niektoré zasa dlhšie, aby pôsobili výstižnejšie. Dialógy ako také, ale vychádzajú zo samotných postáv, sú ich názorom, odrážajú ich charakter alebo pocit v danej chvíli.

Mne osobne stále nedá spávať tá informačná tabuľa. Dialóg s hádkou o jej podobe medzi mojimi kamarátmi zľudovel. Pôvodne chceli pre delegáciu pripraviť program, zrazu z ničoho nič ich napadla informačná tabuľa. Naozaj konali Mikuláško a spol. tak spontánne a impulzívne ako to vyzeralo v dokumente?

O tabuli sa rozprávalo už skôr, bola to téma duchovného otca, že také niečo treba spraviť. Bavili sme sa spolu o tom, že by bolo dobré, aby to nebola iba obyčajná tabuľa. A tak to kňaz predložil na miestnom zastupiteľstve. Diskusia či medveď, vlk alebo sova nebola pripravená, to sa v tej chvíli naozaj stalo.

Nedostával si aj ty niekedy počas filmu záchvaty smiechu?

Často sme sa aj spolu s protagonistami smiali. Nálada bola väčšinou dobrá. Párkrát mi ale vôbec nebolo do smiechu. Najviac, keď mal náš priateľ starosta vážne zdravotné problémy. Už je na tom chvalabohu dobre. Život prináša všeličo.

Uvidíme v budúcnosti ďalší film, v ktorom sa predstaví Fedor Vico? Ako si sa s ním vlastne spoznal?

Dajte sa prekvapiť. A Fedora poznám od detstva cez karikatúry a osobne asi od sedemnástich, keď som mu priniesol svoje pokusy o karikatúry. Veľakrát som už povedal, že Fedor je vzácny originálny človek, akých je málo.

S akými reakciami na slovenskú kinematografiu si sa stretol v zahraničí pri prezentovaní svojho filmu?

Súčasný svet pozná hrané filmy Martina Sulíka a naše dokumenty.

Iné svety aj Osadné získali ceny od odbornej poroty v Karlovych varoch. Registruješ odozvu na svoju prácu aj od “rádových divákov”?

Máme veľa pozitívnych reakcií, osobných aj cez internet. Veľmi nás to teší a dáva pocit zadosťučinenia za náročnú mravčiu niekoľkoročnú prácu. Ak sa vám film páčil, staňte sa členom facebookovej stránky filmu Osadné.

Ako režisér, ktorý už má pár vydarených vecí za sebou, by si v prípade chúťok na ďalší film nemal mať taký veľký problém so sponzormi. Mňa ale zaujíma ako a kde zháňal peniaze začínajúci Marko Škop?

V grantovom systéme Ministersta kultúry. Dnes sa treba obrátiť na novovzniknutý Audiovizuálny fond.

Máš nejaký vzor medzi zahraničnými veličinami v oblasti dokumentu? Ktorý film zo svetovej kinematografie ťa v poslednej dobe zaujal?

Vážim si prácu mnohých, ale nikdy som nemal idoly. Srdcu blízky mi je napríklad nový chorvátsky dokument Sevdah, ktorý je o balkánskej hudbe, o láske. Z hraných filmov odporúčam Proroka, ktorý pôjde aj v našich kinách.

Sleduješ naďalej osudy hrdinov Osadného?  Ako je to s cestovným ruchom v Osadnom po uvedení filmu do kín?

Viacero ľudí sa ponúklo s pomocnou rukou, odborníci na vypracovávanie projektov aj architekti. Verím, že to bude mať aj konkrétny výsledok. Vďaka filmu sa do Osadného už vybralo mnoho ľudí zo Slovenska a z Čiech. Každému odporúčam ísť sa pozrieť do Osadného a vôbec do celého tohto kraja prekrásnej prírody a Rusínov.

Kde sa momentálne nachádzaš a aké sú tvoje plány do blízkej budúcnosti?

Teraz sa chystáme prezentovať film na festivale IDFA Amsterdam a paralelne som sa vrátil k intenzívnemu štúdiu odbornej literatúry o filme.

Ceny, ktoré Osadné získalo :

MFF Karlovy Vary – cena za najlepší dokumentárny film nad 30 minút

MFF Londýn – nominácia na Griersonovu cenu za najlepší dokument

Jeden svet Bratislava – cena divákov

Štefan Bugan | 15.11.2009