Kto nikdy nežil, neumiera

Každý v ňom vidí toho, koho chce vidieť, nie kým v skutočnosti je. Preto končí na kríži. Že nebol tým, ktorým chceli, aby bol.

Ježiš bol sám sebou. A to bol z pohľadu okolia jeho najväčší problém. Pretože ľudia majú radi masky, a nenávidia tých, čo si dovolia ich nemať.

Kým je Ježiš pre mňa? Za čo ho v živote denne vešiam na pomyselné drevo kríža?

Dovoľme mu, aby nás zbavil masky, pod ktorú sa schovávame. Doprajme si „luxus“ vidieť svet bez nich. Ježiša to stálo život. Jeho inakosť sa stala dynamickým nábojom nového náboženstva, ktoré so sebou priniesol. „Byť iný“ je zárukou, že toto náboženstvo dokáže prežiť a prinášať ovocie aj v dnešnej dobe. Ten dynamický náboj radikálnosti si nesie každý v sebe. Dovoľme, aby sa dostal na povrch.

Ježiš sa nebál. A to isté odporúča dnes aj nám. Keď chceme, aby sme boli v živote šťastní, musíme ísť za ním, denne zaprieť seba, vziať svoj kríž a nasledovať ho. Často za cenu nepochopenia a odsúdenia. Ale práve v nich spočíva radikálnosť kresťanstva. Keď nám budú tlieskať, niečo nie je v poriadku. S nami, i s našim náboženstvom.

Bez kríža, nie je možné umrieť a vstať z mŕtvych. Kto nikdy nežil, neumiera. Kto nikdy nemiloval, nevie čo je láska. Kto nič nikdy nestratil, v skutočnosti nemal nič…

Žime svoj život. Aby sme jedného dňa mohli umrieť do života. S krížom je to ťažké. Bez neho nemožné. Musíme si vybrať. Lebo byť kresťanom zaväzuje. A čosi stojí. Inak sme len meno v matričnej knihe. Číslo v štatistike. Anonym, ktorý vlastne nikdy nebol.

http://www.svatepismo.sk/suradnice.php?suradnice=Lk+9%2C18-24

Karol Lovaš | 20.6.2010 | Prečítané 896-krát