Kto je to dnes pápežskejší ako všetci pápeži?

Boh sa rozhodol pre nás, keď sa stal človekom. Pre koho sa vo svojom živote rozhodujeme my?

Prejavom duchovného života nie sú oči prevrátené do neba, nie sú extázy pri modlitbách, nie je chodenie do kostola, nie je pristupovanie k sviatostiam. Koľkí z nás to robíme, koľkí z nás mávame rukami na oslavu Boha, denne pristupujeme k sviatostiam, denne chodíme do kostola. Sme však iní, ako tí ostatní? Aký vlastne sme? Aký som? Robí ma šťastným môj vzťah s Bohom? Robí ma iným, lepším?

Radikálnosť kresťanstva spočíva v našej inakosti. Nie čo do formy, ale čo do podstaty. Do podstaty lásky a odpustenia. Naše náboženstvo je náboženstvom druhej šance a tretej a sedemdesiatej siedmej. Ak nepochopíme, že naše náboženstvo nie je o nálepke, ktorú si sami dávame a ktorou sa často snažíme na seba prevziať rolu nadčloveka, nepochopili sme nič.

Tak ako nepochopil nič kňaz, ktorý nedávno zakázal na príkaz biskupského úradu vystúpiť v šaštínskej bazilike speváčke Sise Sklovskej. Mala tam spievať spolu s chrámovým zborom. Deň či dva pred samotným koncertom sa však dozvedela, že je „neprijateľná“ pre Katolícku Cirkev. Kto sme my, že si niečo také dovolíme povedať?! Že si dnes po tom, čím si sami v Cirkvi prechádzame, dovolíme ešte zdvihnúť prst a ukázať na niekoho, že zapácha! Koľkí môžu ten prst právom nasmerovať na nás?

Chýba nám pokora. Vám, i nám na druhej strane oltára, kňazom, rehoľníkom i biskupom. Chýba nám pokora! Hra na „nadľudí,“ ktorí chcú riadiť a ovládať ľudské životy musí skončiť. Ježiš nikoho neovládal, Ježiš sa snažil skvalitňovať ľudský život. Snažil sa dvíhať z prachu hriechu každého a navracať ho späť do spoločenstva s Bohom a s človekom. Pokora, pokora a ešte raz pokora. Nie nadradenosť, nie pýcha. Tie nesú so sebou nepochopenie a spôsobujú bolesť. Matka Cirkev nám má pomáhať vyrovnať sa s nepochopením a bolesťou, nie ich spôsobovať a zväčšovať.

Dosť bolo hraníc, ktoré často len pre názory horeli v dejinách, dosť bolo zdvihnutých hroziacich prstov! Cirkev musí pochopiť, že jej miesto v živote človeka nespočíva v moralizovaní! Musí sa zbaviť tejto potreby, tak ako ju k tomu vyzýva opakovane Benedikt XVI. Cirkev podľa neho nesmie pripustiť svoju degradáciu len na nástroj k moralizovaniu spoločnosti.

Pritelia, ak by matka Cirkev v minulosti zaujala „len“ moralizátorský postoj k Michelangelovi Buonarottimu pre jeho osobný život, pre jeho milencov, ktorých mal, nemali by sme Sixtínsku kaplnku, nemali by sme iné skvosty Vatikánu, ktoré tento génius vytvoril. Ak by Cirkev zaujala „len“ moralizátorský postoj k Mozartovi, zostala by chudobná o tie najúžasnejšie hudobné skvosty, ktoré dnes vďaka nemu vlastní. Cirkev slúžila pohrebné obrady v katolíckej katedrále aj za Andyho Warhola. Keď zomrel pred rokmi, niekoľko krát rozvedený Luciano Pavarotti, pohreb sa konal v katolíckej katedrále v jeho rodnej Modene. A Benedikt XVI. poslal svoj sústrastný telegram, v ktorom ocenil výnimočný talent tohto fenomenálneho speváka.

Kto to dnes zakázal pre „pre nevhodnosť pre Katolícku Cirkev“ osláviť Boha speváčke Sise Sklovskej? Kto je raz opäť pápežskejší ako všetci pápeži v doterajšej histórii Cirkvi? Aj Michelangelo, Mozart, Warhol či Pavarotti mohli chodiť na spoveď. Tak ako ja, či vy. Kto si dovolí hodnotiť ich vieru? Kto si dovolí hodnotiť môj vzťah k Bohu? To, že nie je taký, ako ten váš, neznamená, že nie je dobrý. A naopak, ak vy neveríte tak, ako verím ja, alebo biskup, neznamená to, že ste zlí kresťania. Nedovoľte nikdy nikomu, aby vám nahovoril niečo iné. Nikto nám nedal právo hodnotiť vieru toho druhého.

Dávajme si pozor na prst, ktorým kárame a odsudzujeme niekoho, lebo tie zvyšné ukazujú na nás.

Mám pocit, že niekedy akoby sme si práve my kňazi pomýli storočie a dobu. Dnes už nie je kňaz, tak ako kedysi, najmúdrejší v dedine. Aj druhí už vedia čítať a písať. Nemusíme dnes suplovať rádio či televíziu, aby sme vám povedali koho a ako máte voliť. Čo je cisárove, treba dávať cisárovi a čo je Božie, treba dávať Bohu. Chrám je miesto Boha. Má to byť zároveň miesto dobrých správ. Nie rozdeľovania a nenávisti. Tie sú neraz ovocím politiky. Mali by si to uvedomiť aj kňazi, ktorí podpísali pred voľbami list, aby ľudia volili jednu stranu. To už sme tu raz mali. Jednu stranu a uniformitu v myslení a jednaní. Katolícka Cirkev je jednou z inštitúcií, ktorá najviac trpela počas komunistického režimu. Zároveň je to inštitúcia, ktorá prebrala mnohé z praktík a spôsobov svojich niekdajších trýzniteľov. Kedy sa ich zbaví?

K voľbám napísali pastiersky list aj naši otcovia biskupi. Arcibiskup Róbert Bezák ho na území svojej arcidiecézy zakázal čítať. Dá Boh, aby bolo takýchto pastierov v Kristovej vinici u nás viac. Pastierov, ktorí sa nebudú hrať na mocipánov a politikov, ale ktorí pochopia, že evanjelium, ktoré hlásajú druhým, musia najprv sami žiť. Len tak budú autentickí a dôveryhodní. A spolu s nimi aj my. Celá Kristova Cirkev hľadajúca človeka a odpovedajúca na jeho potreby.

Ježiš dnes pomohol naimskej vdove. Kedy sme naposledy pomohli niekomu my? Prestaňme už konečne písať listy, ktoré dnes už aj tak číta a počúva málokto, výjdime zo svojich fár a biskupských palácov a začnime hľadať konkrétneho človeka. Začína sa strácať. Zaňho sa raz pred Bohom budeme zodpovedať. Lebo v očiach Boha má človek najväčšiu cenu. A nám bol zverený. Nestraťme ho. Snažme sa mu pomôcť v jeho každodennom živote, pochopme čím žije a čo ho v skutočnosti trápi. Buďme praví pastieri, ktorí poznajú svoje stádo.

http://www.svatepismo.sk/suradnice.php?suradnice=Lk 7,11-17

Karol Lovaš | 5.6.2010