Jednota v rôznosti

V sobotu som slúžil svätú omšu u sestier z kongergácie Jesu. Predo mnou sedelo niekoľko rehoľníčok. Každá z nich bola iná, dokonca každá bola aj inak oblečená, napriek tomu, že boli z jednej rehole.

Dnešné evanjelium je o jednote.  „Aby všetci boli jedno, ako ty, Otče vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma ty poslal.“

Tieto Ježišove slová sú veľmi dôležité pre pochopenie významu  „jednoty.“ My si ju najmä u nás v Katolíckej cirkvi  ešte stále zamieňame  z času na čas s uniformitou. Ježiš chce našu jednotu, nie uniformitu.

Tým čo nás zjednocuje je Boh ako cieľ našej životnej cesty. Onou cestou je Ježiš. Nebuďme ale namyslení, pretože domov, k Bohu, vedie toľko ciest, koľko je ľudí. Tá naša má byť pre nás najprijateľnejšia a najjednoduchšia. Skutočne je?

Každá veda potrebuje pre svoj rozvoj slobodu. Legitímne pole bádania, legitímne pole pôsobnosti. Teológia nie je výnimkou. Teológ si musí klásť otázky, musí hľadať odpovede. Neexistuje otázka, za ktorú by bolo treba trestať, alebo odpoveď na ňu zaodiať rúškom tajomstva. Len hlupák hovorí o tajomstve tam, kde možno ponúknuť racionálnu odpoveď.

Bolo pre mňa doslova šokom čítať včera rozhovor s katolíckym kňazom, ktorý odsúdil legitímne názory dvoch teológov len preto, že podľa neho sú zradcami cirkvi a odpadlíkmi, pretože sa jeden oženil a druhý požiadal o uvoľnenie z kňazskej služby. Ako ľahko súdime. Akoby Kristovo evanjelium neplatilo aj pre nás.

Je dôležité nebáť sa iného názoru. Môže byť pre nás impulzom k novému mysleniu, k vlastnému bádaniu, k tvorivosti. Len obmedzený človek neprijíma iný názor ako je ten jeho. Môj profesor dogmatiky zvykol hovoriť, že vo veľkej úcte treba mať zvlásť názory heretikov  a schizmatikov, lebo práve oni určujú hranice onoho legitímneho teologického poľa, vytyčujú mantinely, v ktorých sa môžeme slobodne a bezpečne pohybovať. Bez nich by sme boli možno na ich mieste my.

Jednota neznamená uniformitu. Aj teológia má svoje legitímne pole v ktorom sa môžeme pohybovať. To len na Slovensku sa z času na čas zdá, že ak neveríme ako verí biskup, tak neveríme.

Nenechajme sa v živote znechutiť  hlúpimi a obmedzenými. A neodsudzujme ich. Snažme sa ich pochopiť . Buďme im vďační. Oni nám totiž ukazujú, ako by sme sa nemali nikdy správať. Nenechajme si nikdy a nikým zobrať našu  slobodu. Ona nás robí ľuďmi. V slobode sme podobní svojmu Bohu. Vzdať sa jej, znamená zabudnúť na svoj pôvod, na svoje poslanie. Len v slobode možno dôsť k skutočnému Bohu. V opačnom prípade sa dopracujeme vždy len k jeho karikatúre, z ktorej si urobíme zlaté teľa. A tých druhých dokážeme pritom ešte presvedčiť o svojej zbožnosti. Alebo hranice v stredoveku horeli pre skutočného Boha?

Buďme opatrní pri dávaní najrôznejších nálepok. Pri opovrhovaní druhými pre ich názor, nech by bol akokoľvek mylný. Heretik nie je ten, kto sa mýli. Ale kto tvrdošijne zotrváva vo svojom omyle. Koľko takých poznáte? Ja ani jedného.

Katolícka Cirkev bola na Slovensku dlhé desaťročia prenasledovaná komunistickým režimom. Bolo  by veľmi smutné, keby to bola teraz ona, kto trestá a prenasleduje ľudí s opačným názorom, len pre  obmedzenosť a nevzdelanosť jej niektorých predstaviteľov.

Nezamieňajme si v živote cieľ s prostriedkami. Našim cieľom je Boh. On je tým, čo nás spája. Rôznosť prostriedkov  je zárukou pohybu, zárukou života. Toho pozemského i toho večného.

Veríme v jedného Boha. No ten môj je iný, ako ten váš. A ten váš je iný, ako vašich detí. Je to dôvod na hádky a roztržky, že pre mňa Ježiš nie je sladkým mužom z obrazu Božieho milosrdenstva? Matka Božia sa v Lurdoch zjavila ako modrooká blondína, v Mexiku ako šikmooká indiánka, pre eskimákov je eskimáčka, pre černochov černoška, pre rómov zasa krásna rómka.

Už rozumieme čo je jednota? Jednota je sloboda. Otvorenosť pre dosiahnutie cieľa, ktorým je večný život žitý spolu s našim Bohom.

Karol Lovaš | 15.5.2010