Boh si vystačí aj s idiotom, aby nás niečo naučil

Svojho času som chodil pomáhať rehoľným sestrám do ústavu pre mentálne postihnutých. Keď som prišiel prvý raz, mal som problém dotýkať sa týchto ľudí, prejavovať im svoju lásku. Pri kúpaní som si vždy prvý mesiac navliekal gumené rukavice. Pracoval som na tom najťažšom odelení na ktorom bolo umiestnených asi 12 pacientov. Väčšinou to boli idioti a debili. Jedného dňa ma veľmi rozčúlili, ja som na nich nakričal a sadol si do kresla, zobral noviny a čítal. Chodili okolo mňa. Odrazu pristúpil ku mne vtedy asi 20 ročný Juraj. Bol to idiot, ktorý ani nerozprával, vydával len nezrozumiteľné pazvuky. Juraj ma chytil za ruku a viedol dlhou chodbou. Zastali sme pred miestnosťou. Otvoril dvere a vošli sme do kaplnky. Posadil ma, pohladil po ramene a odišiel. Ja som zostal sám so svojim Bohom. Zložil som si hlavu do dlaní a plakal. Facka, ktorú som v tej chvíli dostal od svojho Boha bola z lásky. Vedel som to. Pochopil som, že keď nás chce Boh niečo naučiť, vystačí si aj s idiotom. To len my si myslíme, že učiť  môžu iba múdri a vzdelaní. Odvtedy mám v úcte každého človeka. Lebo v každom je kus Boha. Ukázať prstom na človeka, znamená ukázať prstom na Boha. Odsúdiť človeka, znamená odsúdiť Boha. Ak nenávidím blížneho, nenávidím Boha, ktorý v ňom je. Boh je vždy na strane tých, ktorým sa ubližuje. Bez ohľadu na to, či sú v práve, alebo nie. Jednoducho z princípu. Jednoducho z lásky. Lebo nemôže inak. Ak ubližujem blížnemu, Boh je jeho ochrancom a ja nemám odrazu proti sebe človeka, ale samotného Boha. On je tiež so mnou, keď sú druhí proti mne. Nie ja sa musím chrániť, Boh ma ochraňuje. On si ma zastane, ako dnes hriešnicu, ktorá napriek všetkému, mala niečo, čo múdremu a zbožnému farizejovi chýbalo. Čisté a úprimné srdce. To bol jej bonus, ktorý ocenil aj Ježiš.

Hriešni sme všetci. Čisté a úprimné srdce dokážu mať napriek tomu, iba niektorí z nás. Prečo? Prečo nám tak veľmi chýba pokora? Prečo vždy čakám, že to ten druhý musí prísť, že to on sa musí ospravedlniť, že to on musí poprosiť o odpustenie?  Ježiš nikdy nečakal. S úctou a láskou prijímal každého človeka, bez výnimky. On, Boh, si neváhal kľaknúť do prachu zeme a umývať svojim učeníkom nohy pri poslednej večeri. Aby nám dal príklad, ako milovať. Aby nielen verejní hriešnici dokázali to isté, ale aj my, ktorí si myslíme, že sme na tom lepšie, ako oni. Neraz nás práve cez nich Ježiš zahanbuje. Našu povrchnosť a slabú vieru. Raz si pritom poslúži samaritánom, inokedy mýtnikom, alebo verejnou hriešnicou, ako dnes. Prečo to robí? Prečo nás takto provokuje a ponižuje? Odpoveď je jednoduchá. Z lásky. Lebo chce, aby sme milovali ako On. Ako verejná hriešnica z dnešného evanjelia. S čistým a úprimným srdcom. Iba ním môžeme vidieť Boha a človeka. Bez neho budeme vždy vidieť len seba. A to je peklo, ktoré nám ponúka tento svet. Ježiš nám ponúka nebo. Ponúka nám vzťah. S Bohom a s blížnym. Na nás je, ako sa rozhodneme. Nebo a peklo sa začínajú už tu na zemi. Denne si ich vyberáme. Nie Boh. My. On sa už rozhodol. Vtedy, keď sa stal človekom, rozhodol sa pre nás a prejavil nám tak svoju lásku. Môžeme ju odmietnuť, alebo prijať. V slobode, ktorú nám dal, ako svoj veľký dar.

http://www.svatepismo.sk/suradnice.php?suradnice=Lk%207,36-8,3

Karol Lovaš | 12.6.2010