Iveta Radičová je ako premiérka politicky v nenormálnej situácii. Predsa nie je možné, aby človek, ktorý je na čele víťaznej strany bol premiérom a nebol predsedom strany. Sila premiéra spočíva v tom, že má za sebou stranu, ktorá ho podrží v parlamente, ktorá ho podrží pri rokovaniach a že reprezentuje politickú vôľu, z ktorej sa môže odrážať. Toto Iveta Radičová nemá. V tom je jej príbeh osamelý. Bude si to musieť vyriešiť. Niekedy sa zdá, že názory Mikuláša Dzurindu sú od jej názorov úplne iné.

Premiérka Iveta Radičová dala celej koalícii ultimátum, že odstúpi pokiaľ bude za prokurátora zvolený opätovne Dobroslav Trnka. Ako podľa Vás táto voľba dopadne?

Skôr mám pocit, že vyhrá koaličný kandidát. Nevylučujem síce prekvapenie. Ivete Radičovej pritom neostáva nič iné, len to dotiahnuť do konca a podať demisiu. V opačnom prípade by už strácala pozíciu za pozíciou. Žiadny jej sľub ani vyhrážka smerom ku koalícii by potom  nemala silu. Nemala inú možnosť a SDKÚ prestalo hovoriť o Trnkovi, ale počkajme si na hlasovanie.

Spoločnosťou nedávno otriasla vražda Ernesta Valka, ktorý bol nepochybne dobrým právnikom. Za zamyslenie stojí či konal Valko počas práce pre Mikuláša Dzurindu a Ivana Mikloša a možno aj v súvislosti s Duckého zmenkami morálne. Nestáli ho práve tieto kauzy v ktorých bol zapletený život?

Bohužiaľ, nevieme ten motív. Neviem si predstaviť, prečo by ho niekto chcel zabiť. Jeho angažovanie v prípade zmeniek bolo legitímne. Vydanie zmeniek bolo vo vzduchu. Neodvážim sa hodnotiť právne argumenty, ale Valko v tejto kauze bojoval za slušnosť. Jednoducho sa to nerobí, že sa takéto zmenky vydávajú na tak veľké množstvo peňazí.

Mohli Valka o život pripraviť práve informácie, ku ktorým mal prístup?

To sa mi nechce veriť. Nemyslím si, že Ernest Valko bol nositeľom informácií, ktoré okrem neho nikto nevedel. V takých kauzách až nebol. To neboli také informácie, ktoré mal len on. Boli to informácie, ktoré boli politicky známe. Minimálne pokiaľ ide o rezorty, ktoré v tom boli zainteresované.

Dorieši sa jeho vražda?

Neodvážim sa odpovedať. Bolo to urobené profesionálne a v úvodzovkách elegantne. Nikto ho plynom donútil otvoriť okná a zabili ho v byte. V byte je vždy vražda jednoduchšia. Ak chcete zabíjať na ulici musíte strieľať nie jednu guľku, ale minimálne dávku zo samopalu, ak chcete mať istotu. Navyše to robí veľký „krik“ naokolo. Bolo to urobene premyslene a chladnokrvne. Viem si predstaviť, že hľadanie vinníka nebude ľahké.

Ďakujeme za rozhovor.

Ak sa vám článok páčil, môžete ho podporiť na vybrali.sme.sk

Fotografie Martina Buznu

František Mikloško

František Mikloško

František Mikloško

František Mikloško

František Mikloško

František Mikloško

František Mikloško

František MIKLOŠKO Narodil sa v roku 1947 v Nitre. Vyštudoval matematiku na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po škole pracoval v Ústave technickej kybernetiky Slovenskej Akadémie vied, neskôr sa dobrovoľne zamestnal ako robotník. Za socializmu bol aktívnym disidentom, angažoval sa v tajnej cirkvi, ako spoluorganizátor sa rok pred pádom režimu podieľal na Sviečkovej manifestácii. Po novembri 1989 sa zapojil do činnosti VPN, neskôr odišiel do KDH. V rokoch 1990 – 1992 bol predsedom parlamentu. V rokoch 2004 a 2009 neúspešne kandidoval na prezidenta, bol zakladajúcim členom strany Konzervatívni demokrati Slovenska. Je ženatý, žije v Bratislave.

Chceli sme byť (tentokrát my – Slováci) predsa tak veľmi európski… Vstupom do únie sme na seba prebrali okrem výhod (čerpanie rôznych fondov, balíkov…), aj určité povinnosti a záväzky. A tu si skutočne treba uvedomiť, že nás zadlžené štáty eurozóny môžu razantne stiahnuť ku dnu. Sme totiž závislí na ekonomikách iných štátov.

Celá situácia má dva rozmery.

Problém, ktorý v súčasnosti nastal v Írsku je absolútne odlišný od krízy v Grécku. Dôvody, prečo sa Grécko ocitlo v tejto situácii musíme hľadať v postavení spoločnosti, ktorá žije najmä z turizmu. Grécke roztopašné správanie podporované kreatívnym účtovníctvom samotného štátu vyplávalo na povrch práve po svetovej hospodárskej kríze.

V prípade Írska však nemôžeme hovoriť o zlom hospodárení štátu a vlády. Mnohí analytici vinia z tejto situácie bankárov. Bol to práve zle regulovaný privátny bankový sektor, ktorý nesie svoj podiel viny na vzniknutom probléme. Svoje do rozhoreného ohňa pridal aj Berlín na čele s Merkelovou, ktorá výrazne zneistila trhy. Ozývajú sa totiž hlasy, že v prípade odlišného postoja Nemecka, by Írsko nemuselo byť v situácii, v ktorej je. Hovoriť, že írska kríza premení z nízkych daní je absolútne scestné. Íri si to, na rozdiel od Grékov, môžu dovoliť. Teda mohli.

Je však zaujímavé, ako rýchlo v prípade Írska dokázala nemecká kancelárka reagovať. Pri Gréckej otázke sa riešenie problému odkladalo dva-tri mesiace, na čo trhy reagovali veľmi negatívne. Írsku však bola prisľúbená pomoc naozaj promptne.

Pri spätnom pohľade to všetko dáva zmysel. Nemecko je v Európe veľký hráč. Pomoc, ktorá má byť poskytnutá Írsku, nie je vlastne pre Írsko, ale pre nemecké banky. Ján Macháček upozornil, že Nemecko doposiaľ do Írska nalialo 109 miliárd eur a 100 miliárd eur mu požičala Británia. Je teda viac než jasné, prečo napríklad Británia tentokrát ochotne pomáha, hoci pomoc Grécku razantne odmietla.

Eurozóna to má dosť nahnuté. Je logické, že Írsko požiadalo o pomoc z eurovalu. Hoci najskôr vzdorovalo. Keď dávajú ber, aby potom nebolo už príliš neskoro. V konečnom dôsledku by sme na to doplatili všetci. V hre už nie je len finančný sektor, ale celková súdržnosť krajín eurozóny.

Audionahrávka (Prosím, ospravedlňte nižšiu kvalitu zvuku)

Foto: Martin Buzna

Brigita Schmognerova: Môj pohľad bol vždy kritickejší

Brigita Schmögnerová: V Rumunsku bol tvrdší režim

Brigita Schmögnerová: Ženy sú v politike nedocenené

Brigita Schmögnerová: Petra Weissa som oslovila sama

Brigita Schmögnerová: Chceme rozbehnúť akadémiu sociálnej demokracie

Ak chceme poznať dav, nech je akýkoľvek, musíme hľadieť na jeho čelo, na tribúnu či počúvať hlas z megafónu. Dav nie je v skutočnosti dôležitý. Dôležitejší je ten, kto ho vedie a ovláda. Podľa vodcu je možné dav spoznať. Jeho vlastnosti, správanie i zámer je potom predvídateľný.

Rukojemníci

Ľudia v dave sú len „rukojemníkmi“ svojich vodcov. Sú súčasťou akejsi štatistiky. Vodcovia ich dokážu zastaviť i naštartovať. Sú nebezpečnou a navyše dvojsečnou zbraňou. Správanie davu môže vyzerať chaoticky, ale dav je v podstate komplexný a jeho správanie je priamočiare. Zo skúseností vieme, že jediný človek môže rozhýbať a viesť celú masu. Je len na vodcovi davu, ako ho dokáže usmerniť a hlavne zastaviť. Psychológia davu môže fungovať aj ako pozitívna sila.

O fanatickom dave sa dozvedáme každodenne zo správ. Nie sú to len revolúcie, ale i futbalové zápasy a mnohé ďalšie situácie. Vždy platí, že stačí pomenovať informáciu a dav sa za priaznivých okolností vytvorí. A urobí to, čo od neho jeho vodca očakáva. Táto pravda je stará ako ľudstvo samo.

Za oponou

Aj dav na Václavskom námestí bol hlúpy. Avšak skrýval v sebe pozitívnu silu. Na jeho sfanatizovanie stačila nepravdivá informácia, že študent Matematicko-fyzikálnej fakulty Karlovej univerzity Martin Šmíd bol ubitý na smrť počas študentskej manifestácie oného 17. novembra 1989.

Vzhľadom na udalosti na hlavnej triede nebolo nepredstaviteľné, aby pri brutálnom zákroku polície niekto zahynul. Petr Uhl, mimochodom zakladateľ Východoevropské informační agentúry, ktorý túto správu uverejnil, bol obvinený zo šírenia poplašných správ a poškodzovania záujmu republiky v cudzine. Kto však v skutočnosti poškodzoval krajinu?

Takže máme dav, ktorý niekto možno cielene „vyrobil“. Na jeho čelo sa sformovali disidenti, z veľkej časti bývalí komunisti, ktorí potrebovali nekomunistov ako figový list na zakrytie svojho skutočného pôvodu. Násilné udalosti a odpor voči zákroku štátneho aparátu bol prirodzeným hybným motorom Nežnej revolúcie. Otázkou je, kto mal záujem takto „znásilňovať“ dav. Nebol to dav, ktorý presviedčal a ovplyvňoval predstaviteľov KSČ. Sám bol zneužitý a presvedčený. Neuvedomoval si to, lebo nemal potenciál.

Dohoda

Rozhodujúcu úlohu v novembrovom dave mali ľudia na tribúnach. Oni sú vraj tí, ktorí „robili“ zamatovú revolúciu. Nespokojnosť radikalizujúcich sa študentov bola využitá na premyslenú akciu na dátum uznávaný komunistami i západným spoločenstvom. Ľudia na tribúnach boli starostlivo vybraní a v ten pravý čas prepustení z väzení, aby sa stali zamatovou oponou, za ktorou si podali ruky červení bratia.

Bývalí politickí väzni tvrdia, že dnes nie je čo oslavovať, pretože „obe revolúcie v rokoch 1968 a 1989 boli organizované ŠtB“, vysvetľuje Vratislav Bejsák, vydavateľ novín na University of Sydney. V oboch prípadoch podľa neho zvíťazila jedna frakcia komunistickej strany nad tou druhou.

Strhávanie „sametovej“ opony je v súčasnosti nežiaduce. Na pozadí celej revolúcie je množstvo malých i väčších dohôd. S odstupom času si môžeme uvedomiť, akým spôsobom boli davy na námestiach zneužité na vopred premyslenú hru. Pre mnohých je dnes November ’89 sklamaním. Demokracia nie je totiž niečo, čo dostanú občania darom a národ, ktorý nepozná svoju minulosť, si ju bude musieť zopakovať.

Nezničili ju tanky ani ľudia na tribúnach, ale práve čierne čísla nefungujúceho hospodárstva a ekonomiky. Budovanie „lepších zajtrajškov“, ako s radosťou stranícki lídri nazývali budúcnosť, nebolo založené na prosperite a premyslených krokoch. Bolo to prenasledovanie skúsených ľudí a hra plná zla a zločinov.

Konšpiračných teórii o Nežnej revolúcii je niekoľko. Môžeme však ďakovať ľudom – komunistom, ktorí mali možnosť potiahnuť za šnúrky a dať pokyn pripraveným milíciám na zásah a potlačenie tohto zhromaždenia, ale neurobili tak. Pretože, priznajme si, mohlo to dopadnúť úplne ináč. S odstupom času máme totiž tendenciu prehliadať niektoré nepríjemné fakty. Isté je, že nám november v roku 1989 priniesol slobodu i vlastný štát. Každá revolúcia má svoje opodstatnenie. Po každej sa však paradoxne stavajú porazení na tú lepšiu stranu, na stranu víťazov. O to príznačnejšie je to v našich podmienkach, kde sa prezliekanie kabátov stáva priam športovou disciplínou.

Vytriezvenie, ktoré prišlo po prevrate, nastalo o čosi skôr, ako by sa očakávalo. Mnohí, ktorých nie je nutné menovať, jednoducho vystriedali farby a ostali sedieť na rovnakých stoličkách. Túžba po slobode a demokracii sa naplnila. Relatívne. Okúzlení šťastím sme si priali len jedno – aby išiel boľševik do prdele. Nainfikovaní slobodou sme však nevenovali dostatočnú pozornosť tomu, že tí, ktorých sme chceli lynčovať, vkročili hlavným vchodom na Úrad vlády.

Revolucionárov z VPN, ktorí vykrikovali na tribúnach, pochovalo paradoxne odvolávanie svojho ministra a neskôr premiéra Vladimíra Mečiara. Verejnosť proti násiliu na čele s Fedorom Gálom tak bojovala za krátku dobu proti druhému problému s názvom Mečiarizmus, ktorého dôsledky nás dodnes stoja veľmi veľa. Vladimír Mečiar sa prakticky za jeden rok stal stelesnením lží a otcom zneužívania moci. Jeho spôsob vládnutia plný manipulácie a podvodov bol bežnou normou a nie trestuhodnou úchylkou, ako by to v normálnych demokratických krajinách malo byť.

Nasledovalo rozdelenie Československa, kedy novembrové „sľúbili sme si lásku“ stratilo zmysel. Rozvedené Slovensko bolo dlhé roky týrané Mečiarom, vraj otcom národa, a ďalšími, ktorí privatizovali, tunelovali a jednoducho kradli. A kradnú dodnes ako novodobí „tyrani“. Žiaľ, bez výnimky. Mimochodom, tej hnijúcej politickej mŕtvoly sme sa (snáď) definitívne zbavili až po dvadsiatich rokoch. Trvalo nám to dlhšie, ako by sa patrilo.

Ak sa vám článok páčil, môžete ho podporiť na vybrali.sme.sk

ilustračné foto: ÚPN
Článok Nežná plná ópia bol uverejnený v časopise Zumag.

Zumag je časopis študentov žurnalistiky Filozofickej Fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku.

(Audionahrávka)

ilustračné foto: Miro (vľavo) a jeho “spolucestovateľ” Graham. (archív Mira Gejdoša)

Otázka teraz znie, či Fico dokáže uniesť sám seba. Pretože, ako nás učia dejiny, ani jeden demagóg
podobný Ficovi, túto úlohu nezvládol. K sebareflexii nedospel ani Mečiar, ani Slota. A kde sú? Už
nie sú. Ani nebudú. Z výšky sa dá pomaly zísť. Avšak len za predpokladu, že sa človek obzeral cestou
nahor. V opačnej situácii sa padá. Tvrdo.

Bývalý expremiér sa vo svojej strane zakonzervoval. Podobne ako Dzurinda, Mečiar a Slota. Nemusí
sa obzerať, pretože si verí. A veria mu aj iní. Ale dokedy? Je veľmi pravdepodobné, že to prestrelí.
Potom bude už na spomínanú sebareflexiu neskoro. Speje tam už teraz. Dostáva sa totiž do izolácie,
rovnako ako jeho bývalí partneri Mečiar a Slota.

Pre Smer sú životne dôležité komunálne voľby. V nich nemá partnera. Dokonca aj na mestskej úrovni
sa kandidáti trieštia, čím dávajú šancu spolupracujúcim stranám. Práve spolupráca je cesta, ktorou
Fico nikdy nedokázal kráčať. Nenaučil sa to ani dnes. Hoci sa tvári, že áno.

Fico sa snažil nájsť si aj v terajšej koalícii „kamarátov“. Dokonca by si s nimi rád zahral aj futbal. Snažil
sa o otupenie hrany medzi koalíciou a opozíciou. Takmer sa mu to podarilo, nebyť ostrej kritike
Dzurindu. Ficová loď naberá vodu. Zatiaľ sa nepotápa. Je však zrejmé, že nám všetkým Fico skôr či
neskôr naposledy zamáva. A ako kapitán s ňou so súdružským pozdravom klesne na dno.

Ak sa vám článok páčil, môžete ho podporiť na vybrali.sme.sk

Veľkí politickí hráči sa už dohodli. Sú pritom len dvaja. Avšak silnejší ako celá koalícia dohromady. V podobných situáciách sa človek spojí aj s diablom. Musí, veď nemá na výber. Inak by sa sám pochoval. Vedel to Fico a vie to aj Dzurinda.

Dzurindu spája s Ficom zásadná vec. Oboch môže pochovať vyšetrenie káuz o pochybnom financovaní ich politických eseróčiek. Špeciálna prokuratúra rieši v súčasnosti niekoľko káuz. Spomeňme len londýnske daňové raje, Dzurindovho „Pokladníka“, tajné kontá vo Švajčiarsku či sponzorské dary pre Ficov Smer od miliardárov z pozadia sociálnych demokratov.

Dobroslav Trnka dokázal zabezpečiť liečivé ticho. Pre všetkých. Práve preto je spojenectvo SDKÚ a Smeru v tejto veci také pevné. Z rovnakého dôvodu nemôže prejsť vo voľbe Hrivnák, ktorý je síce lepším kandidátom a má formálnu podporu SDKÚ na čele so Žitňanskou, Radičovou a ďalšou skupinou menej skazených poslancov.

Dzurinda sa opäť preukázal ako zákulisný hráč. Proti vôli koalície i premiérky potichu (po dohodách) pripravil pôdu pre svojho (aj Ficovho) človeka. Po kongrese SDKÚ si to môže dovoliť dvojnásobne. Hra sa vyvíja v jeho prospech. Aj napriek tomu, že dal Žitňanskej mandát rokovať o zmene. Tá zmena, po ktorej volajú všetci lídri koaličných strán sa konať nebude. Je totiž neprijateľná pre mecenášov dvojice najsilnejších politických hráčov.

Trnkové dozorovanie nad vyšetrovaním vraždy Ernesta Valka len podčiarkuje jeho dôležitosť pre pánov Dzurindu a Fica a zvyšuje jeho šance opätovne sa stať generálnym prokurátorom. Veď kto iný by si to napokon zaslúžil viac, ako Trnka bez chuti a zápachu. A ako ukazujú posledné dni a týždne aj bez chrbtovej kosti.

Ak sa vám článok páčil, môžete ho podporiť na vybrali.sme.sk

ilustračné foto: Mikuláš Dzurinda a Robert Fico

O kom mal Valko informácie, ktoré zabíjajú? Nepohodlný mohol byť pre ľudí, proti ktorým stál. Skutočne nebezpečný však bol práve pre tých, ktorých zastupoval. Poznal totiž hriechy a tajomstvá svojich klientov. Vedel ako právnik o veciach, ktoré v kauzách znamenali príliš veľa.

Valkové nároky na uchovanie nepohodlných či škodlivých informácií sa zrejme zväčšovali. Ich cena je zdá sa vyššia ako ľudský život. Paradoxné je, že nás v živote zradia naši najbližší. Tí sa už dlhšie snažili Ernesta Valka odstaviť. Ak je niekto nenásytný a nemá stále dosť, pristúpi jeho Judáš k razantnejším krokom.

Kto boli Valkoví najbližší? Prominentný právnik zastupoval štát vo viacerých kauzách. Pracoval tiež pre niekoľkých politikov. Spomeňme len Ivana Mikloša. Spája sa s kauzou Duckého zmeniek. Namočený je taktiež v údajnom vydieraní na základe objednávky Ladislava Reháka. Zaujímavá je jeho spolupráca so stranou SDKÚ-DS, pre ktorú Valko pred voľbami pripravoval predvolebný program. Ernest Valko stál pri mnohých „problémoch“ Mikuláša Dzurindu, preto sa sám stal problémovým.

Kto bol vlastne Ernest Valko? Je taký, ako ho predstavujú média, alebo je niekým úplne iným. Na odpoveď nepotrebujeme čarovnú guľu, stačí sa pozrieť na Valkových známych a ľudí, s ktorými sa stýkal. Väčšina z nich môže teraz pokojne spávať. Ale dokedy?

Je otázkou času, kedy dôjde k návrhu postaviť prominentnému právnikovi sochu, prípadne po ňom pomenovať ulicu. Tu niekde by vraha hľadala Agatha Chriestie a nebola by ďaleko od pravdy. Hypermoralizmus je totiž vždy snahou prekryť vlastné morálne poklesky.

Ak sa vám článok páčil, môžete ho podporiť na vybrali.sme.sk

ilustračné foto: Ernest Valko, flickr.com

Znovuzvolenie Mikuláša Dzurindu má aj ďalší rozmer. Osoba veľkého hráča nie je v očiach slovenského voliča populárna. Dzurinda mal odísť. Pomohol by tým v prvom rade strane SDKÚ-DS. V opačnom prípade sa s ňou, rovnako ako Slota a Mečiar, potopí. Tejto sebareflexie sa však v jeho prípade nedočkáme. Dzurinda už spriada svoje siete. Jeho ambície sú veľké. Určite väčšie ako ministerské kreslo.

Kongres SDKÚ-DS nenechal chladným predsedu najsilnejšej politickej strany. Robert Fico sa ešte v sobotu ohradil voči Dzurindovým slovám. Kým Fico predostrel snahu na zmierenie a zbližovanie medzi koalíciou a opozíciou (futbalové turnaje) Dzurinda odmietol akúkoľvek spoluprácu so Smerom a politiku Roberta Fica prirovnal k novému mečiarizmu.

Tento kongres doznieval paradoxne v nedeľu. Okrem toho, že Dzurinda dobil médiá, Fico zvolal tlačovku, kde urazene poukázal na korupciu Mikuláša Dzurindu ešte z roku 1998, kedy bol Dzurinda lídrom SDK.

Na nahrávke sú zaujímavé dve veci. Tá prvá je, že Dzurindová nahrávka sa našla záhadne v roku 1999 v centrále HZDS, teraz ju paradoxne objavili v centrále Smeru. A konečne tá druhá: Fico sa snaží otvoriť starú kauzu, ktorú už média i Dzurindoví neprajníci riešili. Zvláštne pritom je, že sa necíti vôbec trápne.

O čudnom financovaní a pochybných zákulisných ťahov v strane SDKÚ-DS niet totiž najmenších ilúzií. Za tieto hriešne praktiky Dzurinda zaplatil pred voľbami. Dobehli ho kostlivci, ktorých dlho tajil. Kvôli nim musel odstúpil z kandidátky.

Zaujímavé pritom je aj to, že starú nahrávku s Dzurindom zverejnil Fico, ktorý je tiež na podobnej nahrávke zaznamenaný. Hoci sám seba nespoznáva, hlas podobný tomu jeho sa v nahrávke vychvaľuje, ako vybavil pre stranu „vlastnou hlavou“ viac ako 70 miliónov z utajených zdrojov. Nemusíme hovoriť, že išlo o zdroje nelegálne, keďže vo výročných správach Smeru tieto údaje chýbajú.

Isté je, že Dzurindová nahrávka pribrzdí výsledok SDKÚ-DS v najbližších voľbách. Otvorený súboj medzi týmito večnými rivalmi sa vyostruje. Fico chce ovládnuť regióny a určite sa nevzdá bez boja. Mal by sa však schladiť. Dzurinda sa k svojim prešľapom totiž priznal a zaplatil za ne. Fica to ešte len čaká. Treba však počkať na pokračovanie tej “jeho” nahrávky o 75 miliónoch.

Ak sa vám článok páčil, môžete ho podporiť na vybrali.sme.sk

ilustračné foto: flickr.com