Aj keď to Fico urobí a rozhodne, novovzniknutej vláde to veľmi nepomôže, pretože časovaných „bômb“ si každá zo strán nesie vo svojom batôžku hneď niekoľko.

Vyjadrovanie kresťanských demokratov z posledných dní však poukazuje aj na niečo iné. Na to, aký neobratní politici ho reprezentujú. A na úroveň voličov, ktorí ich vyjadrenia ešte stále akceptujú.

Pred voľbami sa Ján Figeľ nechal počuť, že dôležitá je cesta, nie smer. Ukazuje sa, že cesta na ktorej politici novej vládnej koalície stoja, im zjavne nepomáha. Potrebujú smer. Uvidíme, či sa im ho podarí nájsť. Nateraz sa nevedia dohodnúť ani na rozdelení kresiel vo vláde. Bude zaujímavé sledovať, ako sa títo demokrati dohodnú na spoločnom vládnutí.

Smer predsa len nie je až taký zbytočný. Nestačí len cesta. Snáď to pochopí aj KDH. Aby nemuselo zostať stáť na ceste. Ľuďom bez smeru sa to občas stáva.

Klára Ward

A zatiaľ Ján Figeľ len odkazuje víťazovi volieb, že v parlamente sa im neujde miesto predsedu. Ako bývalý eurokomisár pohybujúci sa vo vyspelých európskych demokraciách by mohol vedieť, že táto požiadavka Smeru je legitímna a v slušnej demokratickej spoločnosti akceptovateľná. Na slušnosť v slovenskej politike si však budeme musieť asi ešte počkať. Lebo nemôžu učiť slušnosti tí, ktorí sú sami neslušní a ktorým ide na prvom mieste o ich vlastné politické korytá. Pre Jána Figeľa, ktorý sa už vidí ako predseda parlamentu je to v tejto chvíli bytostná otázka. Kam by ho totiž jeho kolegovia ako najnevýraznejšieho z pomedzi seba upratali? Parlament znesie veľa. Aj 8 a pol percentného predsedu na svojom čele.

Prečo sa vôbec čudovať? V nasledujúcich rokoch nám spojenie SDKÚ, SaS, Most a KDH pripravia ešte nejedno prekvapenie. Zostáva už len jediná otázka. Na čo sú vôbec voľby, keď nevládne víťaz, ale porazení? Keď nevládne najsilnejší, ale vládnu najslabší, ktorých dokonca nespája ani spoločný program, ale len chuť vládnuť. Lebo čo už môže spájať kresťana a liberála? Doteraz to bol Róbert Fico. Uvidíme, kto to bude odteraz. Rúcať dokáže každý. Stavať málokto. Zatiaľ sme boli a stále sme svedkami len toho prvého. Nastal čas na to druhé. Nastal čas na zmenu v štýle politiky novej vládnej koalície.

Klára Ward

Vo voľbách sa aj inak prejavila múdrosť slovenského voliča. Po dvadsiatych rokoch ukončil práve on éru mečiarizmu. Nie opozícia, nie novinári, ale slovenský občan urobil bodku za politickou kariérou Vladimíra Mečiara. Toho paradoxne nezničil žiadny vonkajší nepriateľ, zničil ho spôsob politiky, ktorú robil, a ktorá v podobe mečiarizmu zasiahla a napokon politicky pochovala aj jeho samého.

Volič, zdá sa, v tohtoročných parlamentných voľbách svojou mierou prispel aj k stabilizácii maďarsko-slovenských vzťahov, keď sa do parlamentu nedostala predĺžená ruka maďarského Fidesu, Čákyho SMK. Most Bélu Bugára je naopak jedným z veľkých prekvapení tohtoročných volieb. Jeho predstavitelia získali od voličov 8,1% hlasov.

Len 5,1% získali nacionalisti Jána Slotu. Volič vydal jasný signál, že má dosť vulgárnej a primitívnej politiky založenej na pudoch a vášňach.

Druhou najsilnejšou stranou rodiacej sa vládnej koalície je Sulíkova SaS. Vo voľbách získala 12,1% hlasov. Radičová, ako líderka SDKÚ preniesla svoju  stranu cez 15% hranicu podpory voličov.

Pyrhovo víťazstvo zaznamenal Róbert Fico a jeho Smer. Napriek 35% podpore voličov nebude schopný zostaviť novú vládu. V konečnom dôsledku si za to môže sám. Práve on uštval ako „pohonič“ svoje dve koaličné „ťavy,“ HZDS a SNS až k politickému koncu. Práve on bol pre nich vo voľbách najväčším súperom. Teraz si môže už len zaspievať spolu s Michalom Davidom: „Já, já, já, jen já.“ Zostal skutočne sám. Ako víťaz, aj ako nositeľ pokračujúcih ideí mečiarizmu v slovenskej politike. Uvidíme, či ho tieto, podobne ako Vladimíra Mečiara po nasledujúcich parlamentných voľbách politicky pochovajú. Ak nezmení štýl a spôsoby vedenia politiky tak určite. Slovenský volič dal totiž jasne najavo, že nestojí o žiadny druh Mečiara.O toho skutočného, ani jeho  prípadné karikatúry.

Klára Ward

A koho volí v skutočnosti ten, čo volí Jána Figeľa? Voli tiež Radičovú a Sulíka. Ešte pred nedávnom spišskí kňazi nevedeli prísť na meno Ivete Radičovej. Doslova neľudsky ju “opľúvali” v prezidenstskej kampani. A dnes im odrazu prípadná koalícia KDH, SDKÚ, SaS neprekáža. Vehementne dávajú na čele s pomocným biskupom Andrejom Imrichom svoju podporu KDH. Uvedomujú si, koho vlastne podporujú? Alebo opäť raz nedovideli za roh?

Našťastie slovenský volič nie je hlúpy. To, že kňazov a ich politické hry si nevšíma, dokazujú mizivé percentá KDH. Som presvedčená, že bez aktivít ambicióznych katolíckych kňazov by mohli byť kresťanskí demokrati stranou s vyšším voličským potenciálom.

A potom, myslím si, že zoskupenie ľavičiara a nacionalistu ide k sebe viac, ako zoskupenie kresťanských demokratov a liberálov.

Kto sa tu na Slovensku snaží o zmenu? Veľmi sa obávam povolebnej koalície KDH, SDKÚ, SaS. Na porazenie protivníka môžu mať dosť síl. No čo okrem nenávisti k Róbertovi Ficovi a snahe vládnuť, tieto strany ešte spája? Čo môže spojenie kresťanov a liberálov priniesť?

Kto volí KDH, volí aj Radičovú a Sulíka. Zodpovedný kresťan by mal na to v sobotu myslieť. Škoda, že nemyslel biskup a jeho kňazi. Niekedy je menej viac. V politike to platí dvojnásobne. Ľahko sa nám totiž môže stať, že zbraň, i keď len slovnú, v podobe predvolebného sloganu, obráti niekto proti nám.

Kto sa nám to snaží nahovoriť, že kto volí Fica, volí Mečiara a Slotu? Pokiaľ to je kresťanský demokrat, ktorý sa neváha po voľbách spojiť s liberálmi typu Radičovej a Sulíka, stáva sa v tej chvíli rovnako nedôveryhodným ako tí, na ktorých ukazuje prstom.

Keď rozprával Slota  celé roky o snahách Maďarska vytvoriť „veľké Maďarsko,“ smiali sme sa rovnako, a označovali sme ho za pomäteného nacionalistu a šovinistu. Napokon sa jeho slová potvrdzujú.

Najnovšie rozpráva Slota o hrozbe vojenského konfliktu. Jeho slová sa môžu zdať mnohým neprimerané a prehnané, najmä vzhľadom na naše členstvo v EÚ a NATO. Sledujúc, ako tieto organizácie reagujú – nereagujú na nemiestne kroky a snahy Budapešti v otázke slevenských „Maďarov,“ jeho slová nie sú až také scestné. Je jasné, že Maďarsko vytiahnutím národnej karty len prekrýva svoje vlastné, hlavne ekonomické problémy. Tie bude už čoskoro musieť prekryť aj samotná Európska únia. Slovensko-maďarská karta by mohla byť vhodným prostriedkom.

Najnovší maďarsko -  slovenský problém dnes nie je o Budapešti. Ani o Slovensku. Je o slovenských „Maďaroch.“ Tí ho totiž už o niekoľko týždňov môžu v parlamentných voľbách zastaviť. Majú historickú šancu vybrať si, kto bude ich záujmy zastávať v slovenskom parlamente. Či to bude predĺžená ruka maďarského FIDESU, alebo nateraz kultúrnejšia a európsky vyspelejšia strana MOST-HÍD.

Slováci maďarskej národnosti majú v rukách dôležitú kartu. Bolo by nemúdre aby ju posunuli do rúk nezodpovedných politikov v Budapešti a v Bratislave. Z tohto hľadiska budú blížiace sa parlamentné voľby po prvý raz v histórii Slovenska skutočne „európsky“ dôležité. Slovenskí „Maďari“ si možno ani sami neuvedomujú, o čo v tejto chvíli ide a čomu všetkému môžu svojim múdrym rozhodnutím zabrániť.

Mesiac pred voľbami vracia Dzurinda Ficovi prostredníctvom médií nový úder. Róbert Fico sa zatiaľ nezachoval ako slušný politik, dokonca ani nie ako chlap. V podstate sa Mikuláš Dzurinda nemusel ani veľmi namáhať. Fico si gól do vlastnej bránky kopol sám. Zabudol totiž, že aj on má maslo na hlave. Ak sa k tomu pridá nespokojný exposlanec, pre ktorého sa nenašlo miesto na kandidátke, finančný škandál je na svete. Poznajúc Fica, scenár je jasný. Môžeme sa tešiť na nové informácie z „práčky“ SDKÚ. Dzurinda si o ne koleduje a zabudol, že Fico mu ich sľúbil. Uvidíme, pre ktorého z nich bude ďalší úder smrteľný.

Je smutné, že svedkom tohto všetkého musí byť občan- volič. Kedysi si chlapci ukazovali a závideli autíčka. Kto by bol povedal, že na začiatku 21. storočia to budú „práčky.“ Vo voľbách 2002 „pral“ v predvolebnom spote Fico spolu s Beňovou ostatných politikov. Tentoraz by si mohli do nej skočiť obaja. A zavolať by mohli aj pána Flašíka. Našli by sa aj ďalší adepti. Len či budú mať v SMERE dostatočne veľkú práčku. Ak by sa nenašla, viem kto pomôže. Skúste zavolať na číslo: (+421-2-) 4341 4102 – 05. Za opýtanie sa človek nič nedá.

Róbert Bezák je principiálnym mužom hľadajúcim pravdu. Uvidíme či sa k nemu na najbližšom súdnom pojednávaní pridá aj jeho kolega, arcibiskup Zvolenský. Ten má so Sokolom a jeho praktikami bohaté skúsenosti. Stačilo by, keby porozprával o miliónoch, ktoré sa od Sokola objavili, bez preukázania ich pôvodu, ako dar na účte bratislavskej arcidiecézy, krátko po jej vzniku. Zvolenský, ako vzdelaný právnik, mal peniaze obratom vrátiť späť do Trnavy, kde si dodnes nevedia dať rady s ich zaučtovaním.

Ján Sokol je pozostatkom celej garnitúry slovenských biskupov, ktorým ešte stále nedošlo, že aj na Slovensku sa už skončilo obdobie stredoveku. Môže byť rád, že nežijeme v dobe Jura Jánošíka. Za svoje skutky by bol o rebro kratší. Takto má len hanbu. Ale čože, prekáža to u nás niekomu? Jediný, kto si to pravdepodobne odskáče, je arcibiskup Bezák. Len čakám, kedy ho vymenujú za nuncia do Ulambátaru. Za jeho kvality a schopnosti, samozrejme.  Tie Sokolove celoživotné ocenila nedávno jedna zo slovenských univerzít medailou za zásluhy.

Na Slovensku je to jednoducho tak a jeden Bezák leto neurobí. A to je v tejto chvíli hanba tých ostatných bohabojných sokolov v purpure. Hanba slovenskej hierarchickej cirkvi. Jediný, kto sa smeje, sú slovenskí politici, s ktorými absolvovali biskupi sériu predvolebných rokovaní. V mene koho a čoho? Bojím sa vypovedať. Aby opäť nezačali horieť hranice. Nuž čo, Róbert Bezák bude v Ulambátare potrebovať určite aj sekretárku. Pomaly si začnem baliť kufre a podám si kolkovanú žiadosť. Konkurencia bude veľká. Nespokojných katolíkov, ktorí majú otvorené oči, stále pribúda. Chvalabohu.

Róbert Fico si počas svojej vlády urobil zo svojich koaličných partnerov len lokajov a nádenníkov, ťavy, kotoré on – hlavný pohonič, ovládal. A skoro sa mu aj podarilo „vyčistiť“ politickú scénu od týchto lokajov a nádenníkov.

Nebyť slovenských novinárov, ktorí sa ako malé deti hrajú na strážcov našej demokracie, po voľbách sme už slová HZDS a SNS mohli vyslovovať len v minulom čase. Róbertovi Ficovi sa mohlo podariť to, o čo sa oni roky márne usilovali. Stačilo mlčať.

HZDS a SNS aspoň dnes vedia, komu sa môžu poďakovať po voľbách, že budú sedieť opäť v parlamente. Róbert Fico to nebude. Sú to slovenskí novinári – „intelektuáli,“ ktorí im pripisujú väčší význam, ako skutočne majú. Čierny Peter je tentoraz v ich rukách. Len chcem veriť, že svoje ostatné PR pre SNS urobili len z čistej hlúposti a zadarmo. Napokon presne tak, ako ho už od roku 1993 robia aj pre HZDS. Vladimír Mečiar a Ján Slota by na Slovensku už dávno „neboli.“ Nebyť slovenských médií. Vďaka ich amaterizmu budeme ešte dlho skloňovať v prítomnom čase aj meno Róbert Fico. Ďakujeme vám, milí páni. Skúste sa začať hrať s niečím iným. Zábava s drevenými hračkami by vám pristala lepšie. Pre vás bude menej náročnejšia a pre nás na Slovensku menej bolestivejšia.

Vytriezvenie prišlo hneď vzápätí, keď sa na javisku objavil Marián Miezga a Tatiana Vilhelmová – dve a jediné postavy predstavenia hry Alexeja Gelmana, Zhasněte lampiony. Hra bez hlbšej myšlienky, plná primitívnych vulgarizmov a sexistických narážok. Nie som žiaden puritán a som presvedčená, že vulgárnosť ako prejav môže mať svoje miesto v umení. Nesmie však byť prvotná a bezcieľna ako v tomto prípade.
Položila som si otázku, prečo umelci z Bratislavy a Prahy, vždy keď výjdu za vidieckym publikom, alebo publikom menších provinčných miest, myslia si, že my tu snáď ešte žijeme na stromoch a strávime v podstate všetko čo nám ponúknu. Aj to, za čo by ich v domovských divadlách prinajmenšom vypískali. Pohoršenie dávali diváci najavo počas hry svojimi poznámkami. Po jej skončení však ako jeden muž vstali a v stoji ponúkli svoje standing ovation. Umelcov tak len utvrdili v správnom dramaturgickom počine. Ja jediná som zostala sedieť. Premýšľala som, ako by sa asi cítili umelci z Prahy a Bratislavy, keď by po ich výstúpení nastalo v sále hrobové ticho. Museli by prinajmenšom premýšľať. Možno aj nad tým, ako nabudúce prísť s nejakým ťažším kusom. Pretože aj „provinčné“ publikum má svoju úroveň a kvalitu. Do Ružomberka sa Miezga a Vilhemová určite radi vrátia. Dav, ktorý sedel v ten večer v hľadisku dobre zaplatil. Umelci odišli s plnými vreckami. Divák v ten večer s prázdnym vnútrom a poniektorí aj s prázdnou peňaženkou.

Nech žijú provinčné mestá. Nech žijú bratislavskí a pražskí umelci, ktorí si vďaka nim dokazujú, čo všetko ešte môžu. A to sa za divákmi zatiaľ vybrali len oni. Čo s týmto davom urobia politici, uvidíme už o mesiac vo voľbách. Zrno by nám dovtedy mohlo vydržať…

Porovnávať českých a slovenských katolíkov je v podstate nemožné. Vývoj katolicizmu v oboch krajinách má svoje rozdiele historické a kultúrne dimenzie.
Napriek tomu stojí za povšimnutie, že českí „záhradkári“ sa dokážu v dôležitých okamihoch zachovať zodpovedne a uvedomelo. Dôkazom je spoločné vyjadrenie českých biskupov k mediálnym útokom na hlavu katolíckej Cirkvi. Pápeža sa dnes zastávajú nielen katolíci, ale aj židia, protestanti a muslimovia. Protestantský pastor Dr. John Stephenson vyzval dokonca lutheránov, aby sa za pápeža modlili. V podobnom duchu sa vyjadril aj bývalý primátor New Yorku, konzervatívny Žid, Ed Koch. V ostatných dňoch pridali svoju podporu aj „českí záhradkári.“ Pripomenuli štatistiku štátneho departmentu USA za rok 2008, ktorá uvádza, že až 64% všetkých sexuálnych zločinov na deťoch bolo spáchaných v rodinách a 10 % v školách. Kňazi sa na zneužívaní podieľali 0, 03%, to sú traja kňazi z 10 000 prípadov. Českí biskupi zdôraznili, že ak by išlo o jediný prípad, je hodný odsúdenia a neexistuje tu žiadna nulová tolerancia. Odmietajú ale zároveň kolektívne obviňovanie pápeža a Cirkvi.

Pokiaľ sa vyjadruje svet, dokonca i „českí záhradkári,“ slovenskí biskupi mlčia. Taktika mŕtveho chrobáka, ktorú si „nacvičili“ už pri kauze „Františkáni,“ zdá sa byť v slovenských pomeroch stále prijateľná a akceptovateľná. Uvidíme dokedy. Navrhovala by som, že za súčasnej situácie by sa mohol v kostoloch v dohľadnej dobe čítať Pastiersky list na tému: „Slnečná energia a jej vplyv na výber dovolenky slovenských katolíkov.“ Nikomu neublíži, nikomu nepomôže. Tak ako všetky Pastierske listy doteraz. Veriaci už dávno pri ich čítaní „vypínajú“ všetky zmysly. Je otázkou času, kedy našim biskupom do ich hradov a palácov v ktorých sú zatvorení, dorazí skutočná správa o živote „slovenských záhradkárov.“ Ich zrod vnímajú skoro všetci. Až na slovenských nástupcov apoštolov. Možno by stačilo výjsť z luxusu každodenného života, opustiť svoje „bavoráky“ a zaujímať sa o ľudí. Bytostne potrebujú pastiera. Bytostne potrebujú podporu. Snáď by nateraz stačilo prečítať v kostoloch list českých biskupov. Prvý krát by nikto nemusel „vypínať“ žiaden zo zmyslov. O tom som presvedčená. A veriaci by sa nemuseli hanbiť za to, že sú veriaci, za to, že sú katolíci. Zažiť dnes tento pocit je pre mnohých bytostnou otázkou. Otázkou „života a smrti.“