Aby sme si uvedomili, že nie sme „pupkom“ sveta. Že naše vlastné „Ja“ nás nedokáže urobiť dokonale šťastnými. Že to dokáže len „Ty“ toho druhého. O tom sú aj posledné týždne a mesiace na Slovensku, kedy nás sužujú povodne. Povodne nie sú o trestajúcom Bohu, ale o Bohu ktorý hľadá človeka. A chce aby sme ho hľadali aj my. Boh chce, aby znovu našiel človek človeka, sused suseda, ktorého možno pre veľký múr svojho domu doteraz nevidel, alebo prehliadal.

Skúsme vidieť Božiu ruku aj keď trpíme. Tá ruka nás nechce tlačiť pod hladinu. Chce, aby sme sa jej chytili, lebo ona nás potiahne. Božia ruka má neraz podobu ruky človeka. Urobme si z toho druhého priateľa. Život bez priateľov nie je životom. A samota, to je skutočný trest, ktorý často dobrovoľne na seba berieme a dobrovoľne v ňom zotrvávame.

Čo sa nám ešte musí v živote prihodiť, aby nás Boh presvedčil, že sa navzájom potrebujeme? Aby nebol človek človeku vlkom, ale priateľom? Aby človek hľadal Boha, tak ako Boh hľadá človeka?

V jednom kláštore mali vždy cez víkend zvyk, že na vrátnici sedel jeden z bratov a čakal na prípadnú návštevu. A tak raz zabúchala na dvere kláštora bezdomovkyňa. „Prineste mi prosím polievku, som veľmi hladná.“ Brat vstal a priniesol jej tanier teplej polievky. Keď ju návšteva dojedla, z plného hrdla začala spievať. „Choďte do kuchyne a povedzte kuchárovi, že navaril takú dobrú polievku, že aj bezdomovkyňu rozospievala. Bola som však aj v susednom kláštore. Poprosila som ich o pohár čaju. Začali sa ma pýtať, že prečo takto žijem, že sa určite málo modlím, že ma takto Boh trestá za môj život. Po asi 10 minútach výčitiek mi napokon priniesli pohár čaju. Priznám sa, vôbec mi nechutil, na rozdiel od vašej polievky. Pochopila som ale, že do konca sveta budú kláštory a chudobní ľudia, aby ste vy, mohli robiť dobré skutky. Nie my potrebujeme vás. Boh nám vie pomôcť aj bez vás. To vám nevie pomôcť bez nás,“ povedala nedeľná návšteva a odišla.

Dávajme si pozor, keď sa navzájom počúvame. Je dôležité podať pohár čaju, ak nás niekto prosí o čaj a podať polievku, ak nás niekto žiada o polievku. Lebo ani nám Boh neponúka výčitky, keď ho prosíme o pomoc. Počúvajme sa navzájom, keď chceme byť počúvaní svojim Bohom.  „Líšky majú svoje skrýše, a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť.“ Tieto slová nášho Pána sú určené nielen pre bratov Židov, ale aj pre nás, kresťanov 21. storočia. Pokiaľ budú na svete bezdomovci a chudáci, môžeme si byť istý, že dovtedy Boh hľadá človeka. Nezabudnime. Im vie pomôcť aj bez nás. To nám, nevie pomôcť bez nich.

http://lc.kbs.sk/?den=20100627

Ježiš bol sám sebou. A to bol z pohľadu okolia jeho najväčší problém. Pretože ľudia majú radi masky, a nenávidia tých, čo si dovolia ich nemať.

Kým je Ježiš pre mňa? Za čo ho v živote denne vešiam na pomyselné drevo kríža?

Dovoľme mu, aby nás zbavil masky, pod ktorú sa schovávame. Doprajme si „luxus“ vidieť svet bez nich. Ježiša to stálo život. Jeho inakosť sa stala dynamickým nábojom nového náboženstva, ktoré so sebou priniesol. „Byť iný“ je zárukou, že toto náboženstvo dokáže prežiť a prinášať ovocie aj v dnešnej dobe. Ten dynamický náboj radikálnosti si nesie každý v sebe. Dovoľme, aby sa dostal na povrch.

Ježiš sa nebál. A to isté odporúča dnes aj nám. Keď chceme, aby sme boli v živote šťastní, musíme ísť za ním, denne zaprieť seba, vziať svoj kríž a nasledovať ho. Často za cenu nepochopenia a odsúdenia. Ale práve v nich spočíva radikálnosť kresťanstva. Keď nám budú tlieskať, niečo nie je v poriadku. S nami, i s našim náboženstvom.

Bez kríža, nie je možné umrieť a vstať z mŕtvych. Kto nikdy nežil, neumiera. Kto nikdy nemiloval, nevie čo je láska. Kto nič nikdy nestratil, v skutočnosti nemal nič…

Žime svoj život. Aby sme jedného dňa mohli umrieť do života. S krížom je to ťažké. Bez neho nemožné. Musíme si vybrať. Lebo byť kresťanom zaväzuje. A čosi stojí. Inak sme len meno v matričnej knihe. Číslo v štatistike. Anonym, ktorý vlastne nikdy nebol.

http://www.svatepismo.sk/suradnice.php?suradnice=Lk+9%2C18-24

Hriešni sme všetci. Čisté a úprimné srdce dokážu mať napriek tomu, iba niektorí z nás. Prečo? Prečo nám tak veľmi chýba pokora? Prečo vždy čakám, že to ten druhý musí prísť, že to on sa musí ospravedlniť, že to on musí poprosiť o odpustenie?  Ježiš nikdy nečakal. S úctou a láskou prijímal každého človeka, bez výnimky. On, Boh, si neváhal kľaknúť do prachu zeme a umývať svojim učeníkom nohy pri poslednej večeri. Aby nám dal príklad, ako milovať. Aby nielen verejní hriešnici dokázali to isté, ale aj my, ktorí si myslíme, že sme na tom lepšie, ako oni. Neraz nás práve cez nich Ježiš zahanbuje. Našu povrchnosť a slabú vieru. Raz si pritom poslúži samaritánom, inokedy mýtnikom, alebo verejnou hriešnicou, ako dnes. Prečo to robí? Prečo nás takto provokuje a ponižuje? Odpoveď je jednoduchá. Z lásky. Lebo chce, aby sme milovali ako On. Ako verejná hriešnica z dnešného evanjelia. S čistým a úprimným srdcom. Iba ním môžeme vidieť Boha a človeka. Bez neho budeme vždy vidieť len seba. A to je peklo, ktoré nám ponúka tento svet. Ježiš nám ponúka nebo. Ponúka nám vzťah. S Bohom a s blížnym. Na nás je, ako sa rozhodneme. Nebo a peklo sa začínajú už tu na zemi. Denne si ich vyberáme. Nie Boh. My. On sa už rozhodol. Vtedy, keď sa stal človekom, rozhodol sa pre nás a prejavil nám tak svoju lásku. Môžeme ju odmietnuť, alebo prijať. V slobode, ktorú nám dal, ako svoj veľký dar.

http://www.svatepismo.sk/suradnice.php?suradnice=Lk%207,36-8,3

Prejavom duchovného života nie sú oči prevrátené do neba, nie sú extázy pri modlitbách, nie je chodenie do kostola, nie je pristupovanie k sviatostiam. Koľkí z nás to robíme, koľkí z nás mávame rukami na oslavu Boha, denne pristupujeme k sviatostiam, denne chodíme do kostola. Sme však iní, ako tí ostatní? Aký vlastne sme? Aký som? Robí ma šťastným môj vzťah s Bohom? Robí ma iným, lepším?

Radikálnosť kresťanstva spočíva v našej inakosti. Nie čo do formy, ale čo do podstaty. Do podstaty lásky a odpustenia. Naše náboženstvo je náboženstvom druhej šance a tretej a sedemdesiatej siedmej. Ak nepochopíme, že naše náboženstvo nie je o nálepke, ktorú si sami dávame a ktorou sa často snažíme na seba prevziať rolu nadčloveka, nepochopili sme nič.

Tak ako nepochopil nič kňaz, ktorý nedávno zakázal na príkaz biskupského úradu vystúpiť v šaštínskej bazilike speváčke Sise Sklovskej. Mala tam spievať spolu s chrámovým zborom. Deň či dva pred samotným koncertom sa však dozvedela, že je „neprijateľná“ pre Katolícku Cirkev. Kto sme my, že si niečo také dovolíme povedať?! Že si dnes po tom, čím si sami v Cirkvi prechádzame, dovolíme ešte zdvihnúť prst a ukázať na niekoho, že zapácha! Koľkí môžu ten prst právom nasmerovať na nás?

Chýba nám pokora. Vám, i nám na druhej strane oltára, kňazom, rehoľníkom i biskupom. Chýba nám pokora! Hra na „nadľudí,“ ktorí chcú riadiť a ovládať ľudské životy musí skončiť. Ježiš nikoho neovládal, Ježiš sa snažil skvalitňovať ľudský život. Snažil sa dvíhať z prachu hriechu každého a navracať ho späť do spoločenstva s Bohom a s človekom. Pokora, pokora a ešte raz pokora. Nie nadradenosť, nie pýcha. Tie nesú so sebou nepochopenie a spôsobujú bolesť. Matka Cirkev nám má pomáhať vyrovnať sa s nepochopením a bolesťou, nie ich spôsobovať a zväčšovať.

Dosť bolo hraníc, ktoré často len pre názory horeli v dejinách, dosť bolo zdvihnutých hroziacich prstov! Cirkev musí pochopiť, že jej miesto v živote človeka nespočíva v moralizovaní! Musí sa zbaviť tejto potreby, tak ako ju k tomu vyzýva opakovane Benedikt XVI. Cirkev podľa neho nesmie pripustiť svoju degradáciu len na nástroj k moralizovaniu spoločnosti.

Pritelia, ak by matka Cirkev v minulosti zaujala „len“ moralizátorský postoj k Michelangelovi Buonarottimu pre jeho osobný život, pre jeho milencov, ktorých mal, nemali by sme Sixtínsku kaplnku, nemali by sme iné skvosty Vatikánu, ktoré tento génius vytvoril. Ak by Cirkev zaujala „len“ moralizátorský postoj k Mozartovi, zostala by chudobná o tie najúžasnejšie hudobné skvosty, ktoré dnes vďaka nemu vlastní. Cirkev slúžila pohrebné obrady v katolíckej katedrále aj za Andyho Warhola. Keď zomrel pred rokmi, niekoľko krát rozvedený Luciano Pavarotti, pohreb sa konal v katolíckej katedrále v jeho rodnej Modene. A Benedikt XVI. poslal svoj sústrastný telegram, v ktorom ocenil výnimočný talent tohto fenomenálneho speváka.

Kto to dnes zakázal pre „pre nevhodnosť pre Katolícku Cirkev“ osláviť Boha speváčke Sise Sklovskej? Kto je raz opäť pápežskejší ako všetci pápeži v doterajšej histórii Cirkvi? Aj Michelangelo, Mozart, Warhol či Pavarotti mohli chodiť na spoveď. Tak ako ja, či vy. Kto si dovolí hodnotiť ich vieru? Kto si dovolí hodnotiť môj vzťah k Bohu? To, že nie je taký, ako ten váš, neznamená, že nie je dobrý. A naopak, ak vy neveríte tak, ako verím ja, alebo biskup, neznamená to, že ste zlí kresťania. Nedovoľte nikdy nikomu, aby vám nahovoril niečo iné. Nikto nám nedal právo hodnotiť vieru toho druhého.

Dávajme si pozor na prst, ktorým kárame a odsudzujeme niekoho, lebo tie zvyšné ukazujú na nás.

Mám pocit, že niekedy akoby sme si práve my kňazi pomýli storočie a dobu. Dnes už nie je kňaz, tak ako kedysi, najmúdrejší v dedine. Aj druhí už vedia čítať a písať. Nemusíme dnes suplovať rádio či televíziu, aby sme vám povedali koho a ako máte voliť. Čo je cisárove, treba dávať cisárovi a čo je Božie, treba dávať Bohu. Chrám je miesto Boha. Má to byť zároveň miesto dobrých správ. Nie rozdeľovania a nenávisti. Tie sú neraz ovocím politiky. Mali by si to uvedomiť aj kňazi, ktorí podpísali pred voľbami list, aby ľudia volili jednu stranu. To už sme tu raz mali. Jednu stranu a uniformitu v myslení a jednaní. Katolícka Cirkev je jednou z inštitúcií, ktorá najviac trpela počas komunistického režimu. Zároveň je to inštitúcia, ktorá prebrala mnohé z praktík a spôsobov svojich niekdajších trýzniteľov. Kedy sa ich zbaví?

K voľbám napísali pastiersky list aj naši otcovia biskupi. Arcibiskup Róbert Bezák ho na území svojej arcidiecézy zakázal čítať. Dá Boh, aby bolo takýchto pastierov v Kristovej vinici u nás viac. Pastierov, ktorí sa nebudú hrať na mocipánov a politikov, ale ktorí pochopia, že evanjelium, ktoré hlásajú druhým, musia najprv sami žiť. Len tak budú autentickí a dôveryhodní. A spolu s nimi aj my. Celá Kristova Cirkev hľadajúca človeka a odpovedajúca na jeho potreby.

Ježiš dnes pomohol naimskej vdove. Kedy sme naposledy pomohli niekomu my? Prestaňme už konečne písať listy, ktoré dnes už aj tak číta a počúva málokto, výjdime zo svojich fár a biskupských palácov a začnime hľadať konkrétneho človeka. Začína sa strácať. Zaňho sa raz pred Bohom budeme zodpovedať. Lebo v očiach Boha má človek najväčšiu cenu. A nám bol zverený. Nestraťme ho. Snažme sa mu pomôcť v jeho každodennom živote, pochopme čím žije a čo ho v skutočnosti trápi. Buďme praví pastieri, ktorí poznajú svoje stádo.

http://www.svatepismo.sk/suradnice.php?suradnice=Lk 7,11-17

Najsvätejšia Trojica, náš Trojjediný Boh je pre nás samých pokladom, ktorého veľkosť si nateraz možno ani nedokážeme uvedomiť a doceniť.

Ježiš náš naučil modliť sa. Modlitba má byť pre nás pripomienkou, že sme vzťahové bytosti. Že sme povolaný k vzťahu. S našim Bohom, i ľuďmi okolo seba.

Naša modlitba nesmie byť nikdy len formálna záležitosť. Lebo potom bude formálny aj náš vzťah k Bohu.

Modlitba znamená mať vzťah. Nie je to minca vhodená do automatu menom Boh, z ktorého nám za „Otčenáš“ vypadne zdravie, šťastie, pokoj svätý.

Modlitba je spôsob komunikácie. Nie prehlušovanie Boha, aby len nič nepovedal, aby sme len náhodou nič nezačuli, a nemuseli by sme sa nebodaj zmeniť a posunúť sa niekde v našom vzťahu ďalej.

Modlitba je ten najintimnejší prejav lásky, akého môže byť človek schopný vo vzťahu k Bohu i k druhému človeku. Je to ten najväčší dar, aký si môžeme navzájom dať.

Ježiš nás naučil modliť sa. Nie verklíkovať naučené básničky. Modlitbou nám ukázal na dôležitosť vzťahu. S Bohom i s blížnym. Naša každodenná modlitba má nám pripomínať význam týchto vzťahov. A možno tiež, že vôbec sú. Že ich máme. Lebo niekedy i na to radi zabúdame, mysliac si, že si vystačíme sami. Modlitba nám chce vždy pripomenúť, že nie sme egoistické a do seba uzavreté bytosti. Že dokonale šťastnými nás dokáže urobiť len ten druhý – Boh a blížny, ktorého nám poslal. O tom všetkom je modlitba. Je o vychádzaní zo seba samého.

Nie sme šťastní? Skúsme prehodnotiť svoj vzťah k Bohu. Skúsme zmeniť svoju modlitbu. Ponúknime Bohu skutočný vzťah. Príjmime jeho partnerstvo. Lebo sme vzťahové bytosti, stvorené na obraz Trojjediného Boha.

http://www.svatepismo.sk/suradnice.php?suradnice=Jn%2016,12-15

Cirkev musí na prvom mieste milovať. Lebo Boh nechce nikoho z nás „nachytať na hruškách,“ a dokazovať nám našu biedu. Jeho cieľom je dvíhať nás z prachu a navracať  späť do spoločenstva s ním a medzi sebou navzájom – obnovovať vzťahy. Preto sa stal človekom. Aby nám ukázal ako sa vrátiť domov. Na to nám zanechal Cirkev. Musíme pochopiť, že ona je síce mystické telo Kristovo, no zároveň ju tvoria ľudia, nie všetci dokonalí. Dokonalá Cirkev je ideálom, ako napísal v štyridsiatych rokoch minulého storočia český teológ Silvester Braito. My tu dnes máme Cirkev putujúcu, ktorá musí ísť za hriešnikmi a ani ich nemôže vylúčiť zo svojho stredu. Možno práve preto sa v týchto dňoch viacerí rakúski biskupi na čele s kardinálom  Christophom Schonbornom rozhodli zriadiť zvláštnu cirkevnú komisiu, ktorá by prehodnotila postoj k rozvedeným a tým, čo sa znovu oženili a vydali. Biskup Paul Iby povedal: „Prihovárali by sme sa za riešenie ako v ortodoxnej cirkvi, že by po určitej dobe pokánia bolo možné požehnať druhé partnerstvo,“ vysvetlil. Je faktom, že ľudí, ktorí sú rozvedení v spoločnosti pribúda. A pribúdajú aj v Cirkvi. Nateraz sa k nim Cirkev správa macošsky. Títo ľudia často nie z vlastnej viny podstupujú civilný rozvod a zatvárajú si tak bránu do Cirkvi, keď si chcú nájsť druhého partnera, či partnerku, pretože vstúpili do manželstva práve preto, že nechceli žiť život sami. Závery zvláštnej komisie zriadenej rakúskymi biskupmi majú byť známe do konca novembra.

Oscar Wilde kedysi napísal: „Cirkev je pre dve skupiny ľudí. Pre svätcov a pre hriešnikov.“ Tento jeho výrok by mohol pomôcť aj nám, aby sme sa zaradili. Aby sme sa v nej našli. Aby sme sa našli v živote.

Nech Duch Svätý a jeho dary sú pre nás každodenným návodom, ako prežiť pokojný a spokojný život. V Cirkvi a s Cirkvou. So svojim Bohom, ktorý je našim cieľom. Pretože nie sme z tohto sveta. A tento svet nás so všetkými svojimi pôžitkami nedokáže naplniť a uspokojiť. Cirkev by sa ako naša matka mala o to každodenne usilovať. Preto v dnešný deň obzvlášť vyprosujme dary Ducha Svätého aj pre ňu. Pretože sme si ju vybrali za “dopravný prostriedok” pre náš návrat domov. Nech je pre nás vždy prostriedkom bezpečným, spoľahlivým a moderným. Prostriedkom, ktorý osloví človeka 21. storočia. Človeka, ktorý sa za tento druh prostriedku vo svojom živote nemusí hanbiť a dokáže ho odporučiť aj svojim priateľom a známym. Nech je pre nás matka Cirkev “dopravným prostriedkom” na ktorý môžeme byť právom hrdí.

http://www.svatepismo.sk/suradnice.php?suradnice=Jn 7,37-39

Dnešné evanjelium je o jednote.  „Aby všetci boli jedno, ako ty, Otče vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma ty poslal.“

Tieto Ježišove slová sú veľmi dôležité pre pochopenie významu  „jednoty.“ My si ju najmä u nás v Katolíckej cirkvi  ešte stále zamieňame  z času na čas s uniformitou. Ježiš chce našu jednotu, nie uniformitu.

Tým čo nás zjednocuje je Boh ako cieľ našej životnej cesty. Onou cestou je Ježiš. Nebuďme ale namyslení, pretože domov, k Bohu, vedie toľko ciest, koľko je ľudí. Tá naša má byť pre nás najprijateľnejšia a najjednoduchšia. Skutočne je?

Každá veda potrebuje pre svoj rozvoj slobodu. Legitímne pole bádania, legitímne pole pôsobnosti. Teológia nie je výnimkou. Teológ si musí klásť otázky, musí hľadať odpovede. Neexistuje otázka, za ktorú by bolo treba trestať, alebo odpoveď na ňu zaodiať rúškom tajomstva. Len hlupák hovorí o tajomstve tam, kde možno ponúknuť racionálnu odpoveď.

Bolo pre mňa doslova šokom čítať včera rozhovor s katolíckym kňazom, ktorý odsúdil legitímne názory dvoch teológov len preto, že podľa neho sú zradcami cirkvi a odpadlíkmi, pretože sa jeden oženil a druhý požiadal o uvoľnenie z kňazskej služby. Ako ľahko súdime. Akoby Kristovo evanjelium neplatilo aj pre nás.

Je dôležité nebáť sa iného názoru. Môže byť pre nás impulzom k novému mysleniu, k vlastnému bádaniu, k tvorivosti. Len obmedzený človek neprijíma iný názor ako je ten jeho. Môj profesor dogmatiky zvykol hovoriť, že vo veľkej úcte treba mať zvlásť názory heretikov  a schizmatikov, lebo práve oni určujú hranice onoho legitímneho teologického poľa, vytyčujú mantinely, v ktorých sa môžeme slobodne a bezpečne pohybovať. Bez nich by sme boli možno na ich mieste my.

Jednota neznamená uniformitu. Aj teológia má svoje legitímne pole v ktorom sa môžeme pohybovať. To len na Slovensku sa z času na čas zdá, že ak neveríme ako verí biskup, tak neveríme.

Nenechajme sa v živote znechutiť  hlúpimi a obmedzenými. A neodsudzujme ich. Snažme sa ich pochopiť . Buďme im vďační. Oni nám totiž ukazujú, ako by sme sa nemali nikdy správať. Nenechajme si nikdy a nikým zobrať našu  slobodu. Ona nás robí ľuďmi. V slobode sme podobní svojmu Bohu. Vzdať sa jej, znamená zabudnúť na svoj pôvod, na svoje poslanie. Len v slobode možno dôsť k skutočnému Bohu. V opačnom prípade sa dopracujeme vždy len k jeho karikatúre, z ktorej si urobíme zlaté teľa. A tých druhých dokážeme pritom ešte presvedčiť o svojej zbožnosti. Alebo hranice v stredoveku horeli pre skutočného Boha?

Buďme opatrní pri dávaní najrôznejších nálepok. Pri opovrhovaní druhými pre ich názor, nech by bol akokoľvek mylný. Heretik nie je ten, kto sa mýli. Ale kto tvrdošijne zotrváva vo svojom omyle. Koľko takých poznáte? Ja ani jedného.

Katolícka Cirkev bola na Slovensku dlhé desaťročia prenasledovaná komunistickým režimom. Bolo  by veľmi smutné, keby to bola teraz ona, kto trestá a prenasleduje ľudí s opačným názorom, len pre  obmedzenosť a nevzdelanosť jej niektorých predstaviteľov.

Nezamieňajme si v živote cieľ s prostriedkami. Našim cieľom je Boh. On je tým, čo nás spája. Rôznosť prostriedkov  je zárukou pohybu, zárukou života. Toho pozemského i toho večného.

Veríme v jedného Boha. No ten môj je iný, ako ten váš. A ten váš je iný, ako vašich detí. Je to dôvod na hádky a roztržky, že pre mňa Ježiš nie je sladkým mužom z obrazu Božieho milosrdenstva? Matka Božia sa v Lurdoch zjavila ako modrooká blondína, v Mexiku ako šikmooká indiánka, pre eskimákov je eskimáčka, pre černochov černoška, pre rómov zasa krásna rómka.

Už rozumieme čo je jednota? Jednota je sloboda. Otvorenosť pre dosiahnutie cieľa, ktorým je večný život žitý spolu s našim Bohom.

Stretol som sa nedávno s mladým mužom, ktorý mi rozprával o svojej birmovke. Sviatosť im prišiel udeľovať starý kardinál na ktorého sa všetci veľmi tešili. Rozpovedal im, ako sa svojho času stretol s mladíkom. Pýtal sa ho, či verí v Boha. A mladík mu odpovedal, že nie. Na to sa ho kardinál opýtal: „Ako si potom predstavujete svoje stretnutie s Bohom po smrti?“ „Ak je, budem  príjemne prekvapený,“ vysvetlil  mladík. „Nie, vy nebudete príjemne prekvapený, vy sa budete škvariť v pekle,“ zakontroval mu kardinál.   Na celom príbehu je zarážajúce, že sa nestal v stredoveku, nestal sa dokonca ani v 19. či 20. storočí. Písal sa rok 2003, kedy mladý muž prijal sviatosť birmovania. A spolu s ním desiatka ďalších mladých mužov a žien, pre ktorých to bola zároveň rozlúčka s cirkvou a kostolom.

Je dôležité pochopiť dnešné Ježišove slová o pokoji. Je dôležité uvedomiť si, že kostol je dnes v podstate jediným miestom dobrých správ. Ono pochopenie je dôležité pre tých, čo stoja pred oltárom, rovnako tak pre tých, čo stoja za ním.

Katolícka Cirkev je  jedinou inštitúciou na svete, ktorá z ľudského hľadiska spĺňa všetky atribúty preto, aby nefungovala. Zárukou jej existencie je ona Božská stránka, kvôli ktorej cirkev stále  je a bude. Lebo Boh je verný a nikdy neopúšťa svoje deti. Nikdy neopustil vyvolený národ a neopustí ani svoju cirkev, aj keď je často pre tento svet antiznamením a  pre Boha neviestkou babylónskou.

Naše vlastné dejiny nás usvedčujú z nevery Kristovmu evanjeliu. Táto skutočnosť nás však nemá deprimovať a spôsobovať nám traumu. Má nám pomôcť byť pokornými a pravdivými. K svojmu Bohu, k sebe samým, k blížnemu i k svetu. Pretože žať budeme jedného dňa  len to, čo zasejeme. Tak ako cirkev žne dnes len ovocie toho, čo zasievala po stáročia svojim hypermoralizmom.  Aj my budeme jedného dňa žať to, čo možno už dnes zasievame. Kiež by to bol Kristov pokoj. Bytostne ho potrebuje nielen svet, ale aj my sami.  Podľa Ježišovho pokoja a lásky nás budú poznať. Buďme nielen ich príjmateľmi, ale aj šíriteľmi. Aby sme svojim životom ľuďom ukázali, že byť kresťanom je úžasné. Že byť kresťanom sa oplatí. Presvedčme o tom nielen ľudí okolo nás, ale predovšetkým sami seba.

http://www.svatepismo.sk/suradnice.php?suradnice=Jn%2014,23-29

Ježiš je márnotratný Syn svojho Otca. Márnotratný na lásku. Miluje nás, nielen keď mu lásku opätujeme, ale aj keď ním pohŕdame a vešiame ho na kríž. Jeho nahé telo na kríži je pre nás dôkazom lásky. Náš Boh šiel až tak ďaleko vo svojej láske, že dopúšťa radšej svoju nahotu, akoby mal ukázať svoju silu.

Jeho láska nepozná hranice. Rovnako miluje všetkých. Dobrého i zlého, spravodlivého, i nespravodlivého, mýtnika i neviestku. Je verný Boh. I za cenu našej nevery.

Miluje svoju Cirkev, ktorá sa neraz správa ako neviestka babylónska. Boh zostáva napriek tomu s ňou. Nemôže inak. Už 2000 rokov zostáva verný svojej neveste. Vie, že je spoločenstvom hriešnikov. Vieme to aj my? Pripomínajme si túto pravdu. Aby nám ju nemusel pripomínať svet. Naša hriešnosť nie je pre Boha handicapom. A nemala by byť ani pre nás.

Ježišova láska je vždy spojená s odpustením. Keď prejav jeho lásky visí na kríži, prejav lásky Cirkvi stojacej pod krížom sa musí rodiť na kolenách. V opačnom prípade nebudeme pravou nevestou, ale len neviestkou, ako mnoho ráz v histórii.

Keď trpí ženích, môže netrpieť nevesta? Keď miluje ženích, akoby mohla nevesta nemilovať?  Podľa lásky budú môcť druhí o nás povedať, že sme jeho učeníkmi. Márnotratný Otec a márnotratný Syn už nemohli ísť vo svojej láske ďalej. Zanechali nám príklad a výzvu. Byť márnotratnými na lásku. To je jediný druh márnotratnosti, ktorému holduje aj náš Boh a Ježiš, márnotratý Syn.

http://www.svatepismo.sk/suradnice.php?suradnice=Jn%2013,31-33.34-35