Archeológ Michal Slivka: Skutočnú kultúru môže vytvárať iba duch

Odjakživa cítil túžbu po poznaní a bádaní. Pričinil sa o založenie Trnavskej univerzity a spolu s ďalšími sa jeho podpis nachádza na jej zakladajúcej listine. Za dôležitú vždy považoval formáciu mladej generácie a to hlavne v oblasti duchovnej kultúry, vo vzťahu k minulosti a prírode. Hoci bol počas štúdií z politických dôvodov znevýhodňovaný, nevzdal sa a dnes je uznávaným odborníkom. Meno rodáka zo Spiša žijúceho v Bratislave sa už desaťročia spája s „kvetom života“ v Slovenskom raji – Kláštoriskom. Archeológ, historik, pedagóg a otec rodiny, Michal Slivka.

Hrabal sa v teréne s motyčkou v ruke

Už ako stredoškolák sa stal členom Krúžku historikov Spiša (dnes Spišský dejepisný spolok). Vedúci historik, Ivan Chalupecký, bol ten, ktorý mladého študenta ovplyvnil v jeho životnom smerovaní. Záujem o históriu však nepochybne prehlbovali aj pamätihodnosti Spiša. „Už počas strednej školy som písal dejiny rodnej obce a potom prácu Slovenský raj v žiare histórie. Navštevoval som žijúcich pamätníkov a zhromažďoval údaje. Drobnými článkami som prispieval do okresných novín Spišské hlasy,“ spomína na svoje začiatky historik. Keď sa po maturite v roku 1967 rozhodol ísť študovať archeológiu, nastúpiť ihneď sa mu nepodarilo. Rok čakania tak využil v Archeologickom ústave SAV v Nitre, kde pôsobil ako technik. Neštudentský rok však vníma pozitívne: „Spoznal som metodiku práce, terénneho výskumu, ale aj teoretického bádania.“ O rok neskôr sa mladík behajúci po teréne s motyčkou v ruke hlásil na štúdiá opäť. Z dvoch fakúlt v Brne a Bratislave, na ktoré bol prijatý, si vybral tú našu, slovenskú.

Neprávosť, osud a nový začiatok

Historici, ktorí ho viedli počas vysokoškolských štúdií, boli veľkými ľuďmi. V 50. rokoch prešli komunistickými väzeniami a aj sám Michal Slivka, hoci o niekoľko rokov neskôr, okúsil nespravodlivosť. „Z politických dôvodov som bol zo štúdií vylúčený a rok som trávil na stavbe pri lopate,“ konštatuje. Napokon na Spiši nadviazal kontakty s cirkevnými historikmi Jozefom Cehulom (rodákom z rodnej obce Letanovce), Štefanom Šmálikom a Jozefom Kútnikom-Šmálovom. Práve vďaka nim sa dal na dráhu cirkevných dejín. A tak sa mu Kláštorisko aj so zrúcaninou kartuziánskeho kláštora, ktoré je srdcom krasového územia Slovenského raja, stalo v istom zmysle osudným.

Harmónia prítomná už od doby kamennej

Podľa  Michala Slivku núka priestor a čas pre uvažovanie už odjakživa: „Možno nájsť iné miesto, ktoré umožňuje dobrú formáciu človeka, zvlášť v dnešnom rozbúrenom svete?“ Lokalita mala vždy charakter útočišťa či ochrany, o čom svedčia mnohé udalosti, ktoré sa pred niekoľkými storočiami odohrali. Na základe výskumov sa osídľovanie oblasti odhaduje prinajmenšom na dobu kamennú. V 13. storočí n. l. bolo Kláštorisko Skalou útočišťa najprv pre tých, ktorí unikali tatárskym vpádom. Neskôr sa tu utiekali kartuziánski mnísi, ktorí dostali miesto od zemepánov ako dar. Zakladajúca listina kláštora pochádza z 19. decembra 1299.

Milovníci kníh a samoty

Kartuziánski mnísi tu zanechali odkaz so symbolikou rovnováhy medzi rozumom a citom, prácou a modlitbou, mlčaním a tichom. Vďaka svojmu kontemplatívnemu charakteru sa stali vzorom kláštorného života. Dištancovali sa od spoločnosti rovnako ako od cirkevnej politiky. Rehoľa kartuziánov bola založená v roku 1084 sv. Brunom z Kolína nad Rýnom. Po tom ako ho zvolili za arcibiskupa, funkciu neprijal a so svojimi spoločníkmi sa utiahol do pustatín Francúzskych Álp. Kartuziáni nemali apoštolské poslanie. Za zmysel ich života možno považovať samotu, meditovanie a literatúru. „Knihy pre nich znamenali najväčší duchovný pokrm, preto aj mimoriadna láska k nim,“ poznamenal Michal Slivka. Aj vďaka kartuziánom sa v Európe zachovalo obrovské duchovné a kultúrne dedičstvo.

Strom života uprostred raja

Výskum na Kláštorisku prebieha už od roku 1983 a pred pádom bývalého režimu bol Michal Slivka napojený na štruktúru tzv. tajnej cirkvi. „Uvedomoval som si, že komunizmus padá a pri táboráku som v noci študentom priam vizionársky povedal, že do piatich rokov sa to zosype. Bolo teda potrebné pracovať na formácii dorastajúcej, hlavne vysokoškolskej generácie. Každý mladý človek potrebuje isté usmernenie a zorientovanie sa, kým sa nedostane na vlastné krídla.“

K dispozícii počas letných prázdnin boli najprv len študenti z okolitých dedín a pracovalo sa v dvojtýždňových alebo trojtýždňových turnusoch. Od roku 1986 začalo Kláštorisku pomáhať hnutie Strom života, ktorý rastie dodnes. Za takmer 25 rokov sa počas letných mesiacov vystriedalo na Kláštorisku viac ako štyritisíc študentov nielen od nás, ale i zo zahraničia.

Dobrovoľníci, ktorí prichádzajú priložiť ruku k dielu aj dnes, vykonávajú v areáli kláštora rôzne práce. „Ide nám hlavne o zachovanie archeologicky odkrytej architektúry kláštora a tiež prevádzkovanie akéhosi múzea v prírode pre turistov,“ hovorí o význame aktivít archeológ a pracant.

Návštevníkov priťahuje sila ducha

Príťažlivosť  miesta Michal Slivka odôvodňuje rímskym pojmom genius loci, čo znamená duch miesta. Podľa jeho slov je Kláštorisko pre človeka existenciálnou oporou. „Čím väčšmi som sa oboznámil s dejinami miesta, hlavne so spiritualitou kartuziánov, tým väčšmi som sa s ním identifikoval. Je to priestor nielen existencionálny, ale aj posvätný. Máme tu svojho ochranného ducha, lebo dielu by sa ináč nedarilo,“ dodáva. A hoci študenti na Kláštorisku nedostávajú za prácu žiadnu finančnú odmenu, len stravu a strechu nad hlavou, vracajú sa späť znova.

Kláštorisko bolo vždy miestom, kde sa uplatňoval polárny pomer vzťahu človek – príroda. Tu sa človek dokázal kultivovať. Aj preto Michal Slivka zasvätil práci na tomto mieste dlhé roky. Neustále naň pozýva pocestných i študujúcich, lebo sa tu možno formovať. A ako sám tvrdí: „Iba duch ako organizovaná forma môže vytvárať kultúru. Čo je pevné, je trvanlivé a tento princíp platí aj pre mňa.“

Elena Bartošová | 10.5.2010